Kráčali sme z obchodu a rozoberali sme pre nás dvoch to najväčšie a najbolestivejšie tabu. Na druhý deň ma čakala najťažšia skúška doktorandského štúdia, a ja som s divným kľudom, ktorý som nadobudla deň potom ako som čítala ten najzápornejší posudok, opila sa a vytriezvela, očakávala, čo sa má stať. Jasne, že nie bez boja, na ktorý som vynaložila všetok svoj čas a aj ten určený spánku, ale aj tak pripravená a zmierená sama zo sebou a z výsledkom, ktorý mohol byt kladný a aj záporný, som si len vychutnávala každý moment s priateľmi, s tými, ktorých mám tak rada.
- Vieš, nikdy by som nepovedal, že je Jano taký zbabelec.- odfrkol si Peťo (napriek mojej snahe zabrániť mu vyslovovať to meno týmto spôsobom, on zaryto všetkých Jánov volal Jano). -Ja s nim nemám jediný problém, je to kamarát, a toto je medzi vami, ale evidentne niektoré veci robí pre to, aby ťa nahneval či ublížil ti.-
-Nemyslím, len sa mi snaží dokázať ako ho nezaujímam a že je nad vecou,- oponovala som. - Všetko, čo okato robí , preto aby som ho nekontaktovala, a ja ho stále nekontaktujem, nepíšem mu ,ani nedávam najavo, že žijem, a on každé dva týždne príde z niečím novým. Len tie fotky som nepochopila. Pol roka mu neprekážali, tak prečo teraz? Naraz sa rozhodol ich zmazať... Dosť to zabolelo!- zamyslene som pokračovala.- Vieš, ja tam vnútri chcem veriť, že ju má úprimné rád, že je toho schopný, že to nie je len poblúznenie. Že to nie je len ďalšia slečna na hranie do postele...-
-To mu neverím – oduševnene povedal Peto. -To mi k nemu nejde. Veď ho poznáš... Zrazu sa tak okato prezentuje ako zadaný, aj tam kde mu to vždy vadilo... Neverím, že sa tak zmenil.-
Pokrútila som hlavou -Vieš, je mi jasné, že ju so mnou porovnáva a je mi jasne, že je pre neho omnoho dokonalejšia ako som bola ja. Ale možno je tá pravá. A je mi taktiež jasné, že pre ňu som už len psychopat, a nech spravím čokoľvek ten stav sa len zhorší, aj keď pred tým bola priateľská. Čo sa týka Jančiho, je mi smutno, to áno, ale za niečím iným...Veď, vieš...
-Viem, ale on sa nikdy s tebou nezačne rozprávať, na to je moc zbabelý...
O par hodín na to, pripravená na prezentáciu, som súhlasila, že sa idem prejsť. Vonku bola pomerne tepla noc a ja som si potrebovala vyvetrať hlavu a hlavne nemyslieť na to, čo ma čaká a neminie na druhý deň.
V doprovode mojich dvoch obľúbených "ochrancov", s ktorými som sa za tých par dni na Slovensku snažila tráviť tak veľa času, ako bolo možné, som pomaly vychádzala von. V hlavných dverách sme sa zrazili s tlupou ľudí. Nič som neočakávala, zaznamenala som len pozdrav a potom prekvapený výraz a keď som ako v spomalenom filme sklonila hlavu, dve ruky s prepletenými prstami, akoby chránené tou tlupou ľudí z každej strany. A pre mňa akoby na tých par sekúnd prestal existovať zvuk a čas, až kým som v tom nočnom vzduchu nestala von.
- Tak čo, spokojná?- S ironickým úsmevom sa spýtal Peťo a Jakub len udivene zazrel.
Hej- odvrkla som a po minúte som udivene pokračovala. - Nič som necítila, nič sa so mnou nedeje- prekvapene som kráčala s nimi pozorovať volavky. Možno to príde až keď opäť budem sama a ďaleko, pomyslela som si .– Wau, ale bol to šok! Nečakala som to...-
-Tak to ani on teba!- S úsmevom poznamenal Jakub a Peťo len dodal: –Oči mu vybehli až do pol čela. Evidentne nečakal, že si tu a že ťa stretne...- evidentne...
Ráno som sa zobudila unavená, ale stále kľudná, len som sa snažila pozitívne naladiť aj napriek tomu aký únavný deň ma čakal. Neviem koho viac, čí mňa alebo tých naokolo najviac prekvapoval ten pokoj a tá vyrovnanosť, ktorá zo mňa sálala. To ja som tá, čo najviac stresuje, to ja nezvládam skúšky a tento raz som bola vyrovnaná až do momentu, keď som vošla na raňajky.
Stala som pri automate, keď som za sebou začula kroky. Otočila som sa a po schodoch pomaly ťažkým krokom kráčal Jančiho spolubývajúci zbalený na víkend. Nevenovala som tomu pozornosť, až kým sa mi nepostavili chĺpky na krku a ja som v periférnom videní nezbadala Jančiho ako pomaly kráča popri mne po schodoch do jedálne a moje nohy sa v tom momente premenili na rôsol. Nech sa akokoľvek tvárim, že jeho prítomnosť so mnou nič nerobí, moje telo ma vždy zradí. Aj keď sa už viem ovládať na toľko, aby to na mne nebolo poznať.
Kútikom oka som zazrela ako si berú jedlo a počula útržky rozhovorov.
Tak ako každé ráno som prehodila par milých slov s pani, čo vydáva jedlo a sadla som si chrbtom k nim k oknu a vytiahla prezentáciu. Jasné, že nech som sa akokoľvek snažila sústrediť, počula som útržky rozhovorov za mnou... ale priam bolestivá snaha sa koncentrovať na to sa bude diať ani nie za hodinu ma prinútila izolovať všetky zvuky. Nech som sa akokoľvek snažila jesť a správať sa normálne, dostala som do seba len pol praženice a tak som to po 15 minútach vzdala, a postavila sa že odnesiem tanier. Podľa zvukov som vedela že Janči je pri stole sám, tak som si „dopriala“ jeden kradmý pohľad. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď sa moje oči stretli s prenikavým pohľadom...
-Ahoj.- Pozdravil ma a ja som odzdravila, aj keď vôbec netuším ako. Zrazu som nevedela,čo... Bolo to prvé slovo, čo mi povedal po 5 mesiacoch ignorácie a mňa rozhodilo viac ako predstava, že za 2 hodiny sa rozhodne o celej budúcnosti môjho štúdia. A keď som sa roztrasenými prstami zapínala do kabáta pozerajúc z okna, či keď som fajčila a pila kávu pred školou na obvyklom mieste, márne som sa snažila zkľudniť svoju krv a znížiť tlak.
Vošla som do kancelárie ku kolegyniam a rozhodeným hlasom si vypýtala pohárik tvrdého.
-Mame len Metaxu,- povedala mi Diana, a vytiahla fľašu. – Môžem ti naliať len do hrnčeka.- vôbec ich moja požiadavka neprekvapila, aj keď ten pravý dôvoď prečo som rozhrkaná ako cigánska hračka by asi nepochopili.
Pohárik pomaly stekal do hrdla a upokjil. A ja som odprezentovala aj odpovedala na otázky. No v tom momente ako sa za nami zavreli dvere, aby sa komisia mohla poradiť o výsledku, som sa chytila Peťa a divne roztraseným hlasom som mu potichu a sucho poznamenala: -Ráno, na raňajkách ma Janči pozdravil. To si nečakal, čo...
- Nie.- s neskrytým prekvapením odpovedal.
-Tak a teraz chcem počuť tvoje teórie?- povedala som potichu, tak aby zvyšok osadenstva nepočul.
-Neviem, nechápem...
A poobede, keď sme už po úspešne ukončenej skúške, sedeli na lavičke v parku (na tej istej kde sme sa s Jančím pred 9 mesiacmi v noci niekoľko hodín bozkávali) som sa opäť spýtala...
- Si strašná, vieš? Celu obhajobu berieš s pokojom Tibeťana, a jeden pozdrav, jedno slovo, ťa vykoľají akoby to bolo to najpodstatnejšie s celého dňa,- zasmial sa. -Neviem, už tomu sám nechápem, toto som nečakal.- Úprimne a udivene poznamenal ďalej
-Mam dve teórie, buď je to len ďalšia hra, a toto je len reakcia na moje dlhé mlčanie, alebo je nechutne sťastný a snaží sa mi odpustiť a ukázať mi ten svoj pokoj čo našiel pri tej novej slečne.
- Môže byť. Možno máš pravdu, že tvoj čas bez odozvy ho ukľudnil, len nechápem, ako ťa to môže stále tak rozhodiť, po tom všetkom, čo vieš a čo sa stalo.- po tvári mu prešiel tieň starosti.
-Vieš, Zlatko, mala som dosť času si to v hlave ozrejmiť a bola som dosť dlho sama na to aby som to začala chápať. A zistila som tri veci: Po prvé, nedokážem sa vyrovnať s tým, že ma odmietol, nech sa akokoľvek snažím... Viem, som „zlá“, ale tuto časť mojej ješitnosti neviem zmeniť ani zastaviť. Proste bol prvý a mňa to stále neskutočne škre a keď sa k tomu pridá to neskutočné iskrenie v sexe, ach... Som strašná, viem.- usmiala som sa.- Po druhé, mam v sebe veľa zlosti a tej pravej, nefalšovanej... ak budem raz môcť ho konfrontovať a stretnem sa s nim z oči v oči na mieste kde nebude môcť ujsť, isto spravím niečo, čo budem potom dlllllho ľutovať, ale za tie reči, čo o mne viedol, mi dlží nejedno vysvetlenie a isto aj kajúcne ospravedlnenie. Za to čo rozoberal o sexe....-zaˇala som zuby. - Boh ho ochraňuj!
Peťo sa usmial, dobre ma pozná na to, aby vedel, že to myslím vážne.- A po tretie, -pokračovala som,- mi strašne chýba. Aj keď to znie schizofrenicky takto do kopy. Napriek tomu všetkému ho mám strašne rada. Bol to prvý človek, ktorému som chcela povedať, že som odovzdala prácu. Chcela som sa mu povysmievať, za to, že on ešte nie, a zasmiať sa nad tým, aké to bolo „strašné“ napísať to. Bol jediný s kým som chcela do najmenších podrobnosti rozobrať protivný posudok a počuť názor na každé jedno slovo v ňom. Chcela som prebrať moju prípravu na obhajobu a teraz by som strašné chcela sa s nim podeliť o výsledok a vidieť úprimnú závisť v jeho tvári a aj radosť. Chcela by som sa baviť o maličkostiach s tým spojených...
- Veď číslo máš. – ironicky poznamenal Peťo,- zavolaj mu.
-Hm, ak to spravím, bude to len horšie a horšie...-nastavila som svoju tvar zubatému slnku a zavrela oči.
-Veď práve.- Poznamenal Peťo.- ak sa k tomu niekedy dopracujete, tak najskôr o rok.-
-Nechcem to teraz riešiť, tam v Ljubljane bude dosť priestoru nespať a zamýšľať sa nad tým, čo keby...- Poznamenala som sucho, a o dosť veselším hlasom dodala,- a ja som teraz prvý krát po 6 týždňoch unavená, a chcem spať...
Komentáre