Život v mikrokozme

Pred pár mesiacmi som si začala písať tento blog, bola som sama, na dne a plna emócií ,zlosti strachu a všetkého, čo ma len klátilo na dno. Asi ešte nikdy som sa necítila taká opustená, a videla som cely svet len čierno. Pritom som len mala zavreté oči a nechcela som vidieť, mala som podkopnuté nohy a silne som narazila, na to čo ma vždy dôkaze položiť... na slová ako nemám ťa rád. To je to, čo mi vždy najviac ublížilo... Viem, som dosť stará na to aby som to chápala a aby som vedela, že ma celý život niekto nebude mať rád, ale vtedy nie, nechcela som vidieť, že som sa v ľuďoch tak veľmi zmýlila....

Táto básnička vznikla 2002 v lete,a stále sa mi vracia ako bumerang... V spomienkach tak ako keď som dosocaná ležala v tráve, tak ako keď som hľadela cez okno za Mattom,tak ako teraz sa ráno zobúdzam na ten ťaživý pocit na srdci... Veci sa v živote vracajú v cykloch, paradoxne pre to aby si sa postavil na nohy,musíš klesnúť zakaždým ešte hlbšie.Každy nádych bolí viac a viac...