Žila som 5 rokov vo vzťahu. Pamätám si to celé presne, a nie len v tom ako to videli ľudia na facebooku... In relationship. Aktívne som v ňom žila, a veľmi som nenávidela otázky tipu, kedy bude svadba... a tak. Ale aj tak to bol dlhý a ozajstný vzťah, a na koniec z veľkej lásky zostalo len kamarátstvo a my sme to ani nechceli vidieť. Vzťah, kde už som ani neviem ako dlho nebola šťastná, všetci na okolo videli len to, čo som im chcela ukázať, videli inteligentného chlapca z dobrej rodiny, solventného a môj dobrý život a ľahkú budúcnosť s nim.
Andyho si strašne vážim a mám ho rada, ale nik ma nikdy nevidel ako som mu plánovala všetko čo potreboval spraviť, ako som chcela, aby bol so mnou a pomáhal mi a on ma nechával samu, keď som zúfalo túžila sa k nemu túliť, či aspoň aby ma držal za ruku, keď som to potrebovala, keď mi bolo zle, keď mi chýbal, tak tu bolo milión výhovoriek. Jeho domov mu bol vždy prednejší ako ja, nebol tu, nebol pri mne... Chcela som sa milovať, chcela som sa dotýkať, chcela som ho cítiť... a nikdy to neprichádzalo... len drahé darčeky.
Pamätám si jeden teplý jarný deň, stáli sme s Jankou na námestí a tam bol nejaký živý koncert, stály sme tam a ja som sa pozerala na Zajačika. Už som ho poznala, písali sme si, občas spolu šli na kávu, ale nič viac... A Janka to cítila, cítila to dusno, tu chuť na sex. Potom ma zobrala do sexshopu a chcela mi kúpiť 3 mesiace pred mojimi narodeninami vibrátor. Nekúpila...
O par dni prišiel Andy, ležali sme u mňa v posteli a milovali sa, on sa spravil, rýchlo a bez emócií, a potom sa odtiahol a zaspal a ja som ešte tri hodiny pozorovala biele steny a v strope hľadala zmysel, pamätám si ten pocit, cely náš vzťah sa stiahol do výčitiek, prečo sme tak malo spolu, a do hádok, kedy kto z nás príde za tým druhým, kedy budeme spolu, a do toho krátkeho milovania, do toho jediného aktu, ktorý prišiel po mesiacoch.
Pamätám si ako som vstupovala do toho roka 2010 a dúfala som, že už ma nemôže postretnúť nič horšie. V 2009 roku som prišla o štvrtinu rodiny, prišla som o ľudí, ktorých som si vážila a mala rada, videla som ako Katka neje a padá, videl som ako sa moja mama rutí, videla som to tiché zúfalstvo a smútok v očiach môjho otca a mohla som len pri nich stáť a tak som stála, držala ich bez mojich emócií, bez ničoho, čo by som dala na vonok... Držala a zatínala zuby.
Tak pred rokom som mala jedinú túžbu byt šťastnejšia, byt silnejšia a to asi som, pretože ako prvý pozitívny bod minulého roka, ktorý musím dať na zoznam, je že som sa naučila plakať, naučila som sa revať, a hlasno roniť slzy, prestala som popierať to, čo bolelo mňa.
Tak pred rokom keď sme si s Andym priali nový rok, som si želala aby bol lepší. O štyri mesiace na to som mala pocit, že asi puknem, že sa rozlomím... A tak som si našla milenca, nemohla som s nim chodiť von ani ho predstavovať ako môjho priateľa, ani som nechcela, ale bol tu a keď ma už kamaráti nechceli počúvať, keď už to nedokázali, mohla som uniknúť do nášho sveta premyslených dotykov a objatí, mohla som by´t s nim... Čo som mala roztrúbiť svetu, že už nevládzem byt večne sama, že celý môj vzťah pre nich s tak úžasným človekom je len fraška a je to len tých par telefonátov počas dňa. Čo som im mala povedať? Nepočúvali by, a Zajačik nemusel počúvať, stačilo len par dotykov a bola som pokojná, bola som s niekým, kto si nekládol podmienky a bol len so mnou. Bola som s niekým, kto mi stále nevyčítal, že len telefonujem a že som nešťastná... Nechcela som operáciu mozgu.
Pamätám si náš prvý bozk, bolo 5 hodín ráno, a ja som nemala výčitky...a nemala som ich ani ďalšie dva mesiace keď sme sa deň čo deň cez obed alebo večer k sebe túlili alebo si posielali pikantné správy. Nemala som výčitky a môj vzťah s Andym by som neukončila pre neho, keby som nestretla Jančiho.
Na začiatku som si chcela dokázať, že dokážem nad sebou zvíťaziť, že dokážem zvíťaziť nad tým všetkým, že sa tomu postavím. Zažila som to, zažila som už takého človeka, zacítila som, že ma môže ohroziť, už v ten prvý deň a chcela som pokoriť môj Mont Everest, chcela som pokoriť moju túžbu... Nešlo mi o neho, išlo mi o niečo, čo som nikdy nemohla mať a teraz som to mala na dosah. Vedela som že nikdy nemiloval a ja som chcela byt prvá... A vedela som, že už to musím riešiť. Nedá sa túliť k jednému, milovať sa s druhým a tretiemu hovoriť -Ľúbim ťa. Zrazu boli traja a to bolo viac ako som dokázala zvládnuť.... Musela som sa tomu postaviť,ale sňať rozísť sa s Andym bolo to najťažšie. Stať tam pred nim, vedieť, že musím, a nebyť si istá či chcem.
Pamätám si jeden večer, bol to náš druhý večer s Jančím, sedeli sme na mokrej lavičke v parku a bozkávali sa, mala som nohy omotané okolo neho a najviac zo všetkého som v tom momente chcela byť tam, byť s nim... pamätám si každú jednu správu ktorú mi poslal, aj tu v ktorej som mu chýbala len ja.... Pamätám si každé jedno slovo z tých telefonátov, keď som bola v Taliansku, pamätám si ako mi hovoril ako mu je smutno, ako som ho tam nechala samého a ako by ma najradšej čakal na stanici... pamätám si, čo som povedala Janke ako prvé, keď som dotelefonovala, sadla si za stôl a vytiahla cigaretu z krabičky. Tam hore, tam nad mestom Florencia, v žiare noci...
- Nezamilovateľný Janči sa nám zamiloval.- povedala som jej bezfarebne... Pamätám si ako potom, o pár mesiacov neskôr, potom keď to bolo ako na hojdačke medzi mnou a ním, ako kyselina zasyčali slova na mojom srdci...
-...a vedela si, že on bol do teba na začiatku zamilovaný?- Ďoďo to povedal nenávistne a s opovrhnutím a mne sa na tvári nepohol ani jeden jediný sval, nedala som poznať ako ma to velmi boli, a bolelo. O par sekúnd na to mu zazvonil telefón a Janči mu povedal, že u neho bude spať jeho kamarátka, na ktorú som oprávnene najviac žiarlila, a ja som síce nevedela, čo sa deje, ale vedela som, že by sa mi to nepáčilo.
Pamätám si každý jeden príjemný pocit, dotyk, gesto, ktoré vychádzali z neho, ktoré tam boli bez strachu, pamätám si každý jeden bozk nad ktorým nepremýšľal, len mi ho v tom momente chcel dať. Každú jednu prebdenú noc, pamätám si ten môj zlom keď som zrazu prestala riešiť, čo chcem, prestala chrániť seba, lebo mi s nim bolo dobre, lebo som chcela byť s nim. Pamätám si každý jeden náš rozhovor v Španielsku aj každý jeden dotyk z našho milovania.
Pamätám si ten jeho zlom. Koľko krát som ho hľadala, koľko krát som sa na to pýtala... ten zlom nastal keď išiel na chatu s kamarátmi piť, a aj keď sme sa ten pekný slnečný deň lúčili bozkom ako perfektný pár, keď sme stali pred školou a ja som šla do práce a on preč, po príjemnom obede na terase aj keď sme si nič nesľubovali, tam vtedy a neviem prečo nastal zlom a všetko sa zmenilo... Možno to bolo tým, že som bolo od začiatku živel, impulzívna, možno to bol strachom, ale potom to celé bolo len o zámienkach a znamienkach plus- mínus... Viem poskytnúť každému milión zámienok, ale vtedy keď už to bol vzťah, aj keď sme to ani jeden nepovedali nahlas, vtedy sa to premenilo na boj... tie momenty, malé bozky na verejnosti, veľké v súkromí, tie zlomy, jemne a elektrizujúce, ten bozk v noci, na pery, po našom prvom rozchode keď som tam len tak sedela a bola som z neho nešťastná, keď som ešte chcela veriť, že som sa nezmýlila, že tam vnútri je fajn, že tam vnútri má ma rád... ten bozk po ktorom prišlo len mocne objatie, a ticho a keď som sa spýtala:-Čo sa deje?-
Prišla krátka a zachrípnutá odpoveď.- Mám ťa veľmi, veľmi, veľmi rád.-
Pamätám si každý jeden lúč slnka odrážajúci sa na hladine, keď sme spolu plávali, aj každé jedno ráno, keď ma zobúdzal.
Pamätám si aj začiatok konca, keď už to bolo veľmi zle.. Pamätám si, ako mi dal za pravdu, keď som mu povedala:- Veď ty ma máš veľmi rád presne pre to všetko, čo s tebou robím a presne z toho istého dôvodu ma nenávidíš,- pamätám si ako mi na to povedal, že som to dobre vystihla.
O par dni na to prišiel koniec a pamätám si aj ako ten koniec bolel. Pamätám si ako sa moja zlosť, môj strach stupňoval, ako som sa cítila, a ako som tomu najviac zo všetkého chcela chápať, ako som chcela najme rozumieť tomu, čo som spravila a čo som pokazila a rozumieť sama sebe...ako som do toho stále pitvala. Ako som verila, že ten človek ma mal úprimné rad a že by o mne nepovedal jediného krivého slova, ako som dúfala v rovnocennosť. Netušila som, že už vtedy o mne rozširoval klamstvá, že už vtedy o mne hovoril, chcela som sa len nájsť.... Netušila som ako sa ku mne túlil a miloval sa so mnou a ďalej do sveta posielal správy o tom, ako mu je so mnou zle.
Stále hľadám odpoveď na otázku prečo? A jediný kto pozná odpoveď mi nikdy neodpovie. Keď som sa naposledy rozprávala s Ďoďom ako jeho kamarátka, keď ešte neboli strany, povedal mi že nech si len dám pozor, aby som nebola jeho matrac. A ja som ako obvykle nepočúvala, chcela som byt s nim, a vedela som, že on tam vnútri chce byť so mnou. Janči sa nikdy nedozvie, že som ho využila rovnako ako on využíval mňa...
Dala by som cely svet za to byť s nim a rozprávať mu o drobnostiach.... Dala by som všetko za to ukázať mu aký skutočne je. Dala by som všetko za to, stratiť vieru v to, že tam vnútri je dobrý, pretože napriek všetkému, čo mi urobil, stále verím, že má srdce na správnom mieste. Dala by som všetko za to, aby už to nebolo tak.
Aj po tej nasej hádke, akoby sa mihnutím oka predo mnou zrazu na ruby postavil celý môj svet. Veď nebolo nikde nikoho, aby na mňa nezazeral, nevedel o mne čosi, či aspoň nepočul.
Čo by som chcela, neviem asi len tak prísť, postaviť sa pred neho, zatriasť ním a povedať mu len:
-Preboha prečo? Prečo si s toho chcel vyjsť ako víťaz... nemiloval si ma, fajn. Naháňala som ti strach, fajn, ale prečo... Nikdy, nikto v živote ťa nebude vidieť tak ako ja, aj zo všetkými tvojimi zápormi aj tvojimi kladmi, nikdy v živote nikto nespraví niečo také, že ti odpustí, aj keď nedokáže odpustiť to iste sebe... Neviem, možno ťa ľúbim, možno je to len klam, možno je to ta nenávisť, za každý blud, za každé klamstvo, za každú ranu, ktorú si mi uštedril, možno je to zlosť za Ňaňa, neviem... ale je to stále mocne, je to dôvod prečo utekám ďaleko a prečo chcem zostať tu.... Si dôvod môjho strachu, aj moja nočná mora, si moja myšlienka, ktorou začínam deň aj končím. Možno je to len syndróm prehry, možno sa neviem zmieriť s tým, že som sa v človeku tak zmýlila, že som sa tak zmýlila v sebe, možno...- Neviem, nepoznám odpoveď, ale milión vecí by som chcela povedať, na milión veci by som sa chcela a potrebovala opýtať... lenže všetko, čo spravím to len zhorší, nikdy ako pri všetkých tých slečnách predo mnou, si nebude schopný dokázať postaviť pred seba zrkadlo.
Veľa mesiacov potom, veľa dni potom som pochopila, že ľudia ako on vinu necítia, nie je ich súčasťou, nie je to niečo, čo by pripustili, a že možno ani jedna s tých slečien s ktorou sa poznal predo mnou, možno nebola tak hysterka, ako mi ich opisoval, že možno bola chyba len v ňom a na všetko sa chcel pozerať ako víťaz, ako ten kto ma pravdu, ako ten čo bol milovaný a nič necítil, lebo nedokázal prijať rany. Pochopila som, že aj keď budem kričať, či len ticho sedieť a pozerať, nič na tom nezmením, že po mojej povesti bude dupať a ja ho môžem len nechať... a tak zostavám ticho, aj keď to je to najťažšie, pretože ja dokažem všetko len nebyť ticho a počuvať. Už mi došli slova aj spôsoby komunikácie.
A spolu s nim odišli aj ľudia ktorých som nazývala priateľmi a áno, vina bola vo mne, že som ich k tomu priviedla, ale oni boli spolu a ja sama, a ešte moje miesto na kresle u nich v partii nevychladlo a už začali rozoberať moje tajomstva a súkromie. A to nie sú priatelia, čo to dokážu, a ten rok sa musel zlomiť aby som to videla jasne. Už nemám pre nich slov, ani sĺz, už neviem, čo k nim dodať.
Neviem, možno mám priveľa horkosti i slanosti a priveľa jedu v srdci, priveľa strachu a túžby, ale aspoň oči sa mi vyjasnili, pozerám sa na ľudí jasne a bez príkras a vidím ich aj z chybami, a stále ich mám rada. Všetky definície priateľstva by mali byť o tom... Priateľ je ten, čo ťa pozná ako celok, aj tu odvrátenú stránku a stále tu je, stále ti bodá ruku a zmierni aj tu najhoršiu vlastnosť. A to čo som pochopila až na koniec: Priateľ počúva, lebo je dôležité, keď niekto počúva aj miliónty krát... a vie, že ty budeš počúvať jeho, keď to bude naopak, a nemusí sa na to pýtať, proste to vie.
Tak som stretla Dušku, a dlho mi trvalo kým som videla, čo sa skrýva pod nánosom irónie a veľmi tvrdým pancierom, ale aj tak som rada, že je tu aj z jej racionálnym svetom, v ktorom aj to moje srdce dáva zmysel. Tak som stretla Peťa, ktorý ma obdivuje za veci, ktoré na sebe neznášam, a krotí moje nepremyslene reakcie a svojim jemným pohľadom ma bez jedinej vety prinúti sa snažiť byť lepšia. Tak som stretla Slávku, a jej racionálny pokojný povrch a vášnivý vnútrajšok,jej večne stratený pokoj, a jej pre mňa nechápanú dôveru, že aj keď ten pokoj necíti stále tam je. Zistila som že s jednou takou osobou žijem... A že keď len budem počúvať, ona bude rozprávať a naopak, a keď budem chcieť mlčať ona bude so mnou po tichu, aj keby to znamenalo, že budeme sťahovať nábytok o tretej ráno. Tak som stretla veľa úžasných ľudí, ktorých spája len to, že ma majú radi, takú aká som bez farbičiek navyše....
Zistila som, že svet nie je čierno- biely, že sa skladá z veľa farebných sklíčok. Že okolo mňa je veľa ľudí, čo cítia moju príťažlivosť, tak ako ja ich, že s každým bozkom, ktorý som dostala za posledne mesiace a nebol to jeden ani dva sa niečo iné v mojom srdci otvorilo a niečo iné zmenilo... A pochopila som to. Sláva.
Spolu s tým balónom šťastia, čo sme s našimi doma na Vianoce posielali na nebesia odišla aj moja prosba:Chcem odpustiť a aby mi bolo odpustené, chcem milovať a dostať férovú šancu byť milovaná...
A Novy rok nezačínam s predsavzatiami ani s vierou, že sa niečo mihnutím oka zmení, začínam ho s túžbou... Ten minulý bol to ten najhorší rok a pritom ma v ňom stretlo toľko dobrého, zistila som že mám rodinu, že mám aj ozajstných priateľov a tých neozajstných som začala vidieť, naučila som sa, že sila osobnosti nespočíva v tom byť silná navonok, že samota nie je o depresiách a strachu, že sa nemusím báť byť sama, naučila som, že keď mam pocit, že ma všetci opustili, stačí sa len ešte raz poobzerať a naučila som sa počúvať. Nie som kladný hrdina príbehov ani rozprávač, a tam vnútri viem byt aj zákerná a ja sa tým netajím, ani tým, že zbožňujem dotyky a moja morálka je otvorená životu. Som to proste ja a môj už druhy najhorší rok v poradí ma naučil niečo podstatnejšie ako všetky tie školy do ktorých som chodila a aj chodím, naučila ma kto som. Aký bude ten2011, to neviem ako neviem aké bude nove desaťročie,ale snáď v ňom nájdem svoje vysnívané odpustenie a aj tu nadej, a aj tu cestu ako žiť ďalej sama zo sebou.
Komentáre