Nikdy som tak úplné nechápala význam času strávený čisto v ženskej spoločnosti, ale teraz akoby som ten čas začala priam vyhľadávať, nehľadala som svoj protipól, proste som len nechcela riešiť žiadne city. City sú pre mňa stále to, čo je mojou súčasťou, čo mi bráni, prvý krát v živote, začať niečo nové. Ta sa nezmenila, len ako zomrela nadej prestala som s nou bojovať. Som zaľúbená, nešťastne, nikdy toho dotyčného už nemôžem mať, na cestu som polozila balvany, čo už nikdy nikto neprenesie, ale aj tak som pochopila, čo znamená vychutnávať si ten pocit. V čisto dámskej spoločnosti sa akosi nemusím tváriť šťastne ani veselo, tam sme len my a naše osudy, každý jeden úplne iný, každý jeden z niečím, čo nás viac trápi. Dlhé vzťahy okolo mňa sa začali rútiť ako následok rutiny, ako následok strachu. Akoby sa odvaha a sila, niečo zmeniť začala prenášať z jednej na druhu, ako by strach, že zostaneme samé, pominul práve spoločnosťou tej druhej. Na prechádzkach, na túrach, na drinku, či na ceste do obchodu sme to boli my, nie to, čo z nás robia muži a bez make upu, či už ten na tvári, alebo na duši.... Akoby sme sa všetky naraz ocitli pred ohromnou križovatkou a každá z nás sa snažila vybrať vlastný smer. Každá potrebovala postrčiť správnym smerom, ale sama nevedela pochopiť, ktorý je ten správny.
Tak sme jedného zamračeného veterného dňa kráčali na menšiu túru. Odišli sme z prace v rozumnom čase aby sme si mohli vybiť trochu energie, vonku bola rozširujúca sa jeseň a vzduch nás len poháňal v pred. Viedli sme rozhovory o rodine, o priateľoch, o nezáväzných veciach. Rozoberali sme nedôležitým spôsobom dôležité veci, a bolo nám fajn. A zrazu, už na ceste späť som sa Slávky spýtala: - Rozpravám veľa, však?- úsmev mi zvážnel.
Slávka sa usmial, takým spôsobom ako keď sa mi snaží ukázať niečo, čomu nechápem, tak ako sa usmieva učiteľ na svojho žiaka.
-Vieš, že mi to ani nevadí, keď nerozprávaš o chlapoch...- a zasmiali sme sa. Kráčali sme pomerne rýchlo popri rieke, vietor príkro sa nám zavrtával do vlasov . A ja som sa zamyslela.
-No, môj problém je, že prvý krát v živote nemám ciel, že prvý krát neviem kam smerujem a za čím si idem. Vieš, cely môj život som mala niečo naplánované. Doktorandské štúdium za ktorým si pôjdem, veľa, veľa práce pre čo najlepšie výsledky. Potom postgraduál v USA z Andym, nejaká práca, po návrate mala svadba a deti. A cely život boj za vlastne sny. Cely život, niečo, po čom som túžila.- Vzdychla som, -a teraz nemám nič, nemám plán, nemám ciel, nevidím cestu. Proste som prázdna a toto nie som ja.
- A možno pravé pre to dosiahneš oveľa viac.- zo zvyčajnou dávkou záhadnosti povedala Slávka. A ja som nad tým začala premýšľať. Ako správny vedec som analyzovala problém, ktorý som pravé diagnostikovala a to ma akosi naplnilo energiou. Ta križovatka, na ktorej som bola, a na ktorej som prvý krát po rokoch bola sama, nebola zložitá. A cele to rozhodnutie sa tykalo len mňa, sa tykalo len toho, čo ma čaká v blízkej budúcnosti, čo mám pred sebou. Nevedela som, čo ma čaká a ani to stále neviem, ale rozhodla som sa postaviť sa tomu celom a vyťažiť z danej situácie, čo najviac.
Na druhy deň akoby do mňa vliali novu energiu, akoby do by mi niekto dobil batériu, som zmenila to letargické tempo v práci na celkom použiteľné a aktívne, behala som za cieľom ako naolejovaný netopier v bielom plášti, za cieľom, ktorý som ešte nevidela ale cítila, že tam je. A aj to bolo niečo, nová skúsenosť...
Komentáre