Cely deň som sa cítila tak vyčerpane, smutno... vošla som do kancelárie, o ktorú sa delím ešte z ďalšími troma ľuďmi. Bol tam chlad. Vo vzduchu už bolo cítiť jeseň. Po úvodnej konverzácii som si sadla za počítač a začala som pracovať. Hľadela som do kompu, keď tu zrazu ako strih v mojej hlave...
-Duši, mal ma aspoň trochu rad?- otočila som sa. Boli sme samé dve v kancelárii. Dúška si ďalej klikala a hľadela na obrazovku nezaujato.
-Bože, si ako moja sestra, aj ona vždy začne: „Duši, a kedy budeš mat bábätko ?“- predniesla znechutene stenšenym hlasom.
Jej názor si neuveriteľne cením. Dúška je priateľ skrytý za maskou z hrošej kože, niekto koho krasu buď vnímate všetkými zmyslami, alebo mate len povrchne oči. Ona nikdy neradí, len podáva svoj názor a váhu rozhodnutí ponecháva na vás. Hľadí na svet bez zbytočných príkras a inteligentne a kým ja sa riadim emóciami, ona rozumom.
-Duši, mal ma aspoň trochu rad?- zopakovala som .Oči sa mi zaliali. Prvá slza sa skotúľala po tvarí a ticho dopadla na zem.
Duškyn výraz zmäkol. Pomaly a ležérne ako jej je zvykom sa na svojom pohodlnom kresle otočila –Jasne, že mal, inač by s tebou netrávil posledných pár mesiacov.
-Ale bolo to krátko, sprotivila som sa mu .-už sa slzy liali a ja som to nevedela ovládnuť.- Duši, už tomu neverím...-
- Poznáš to, stačí jeden deň na to aby si začal nikoho milovať, zvyčajne toľko trvá kým niekoho odhadneš. Aj mne to toľko trvá, kým niekoho začnem mať skutočne rada. Isto ťa mal rád. Bolo to dosť času a strašne intenzivne.
-Myslíš ,že si spomenie? Občas? Na mňa?-
- Jasne, veď ste toho prežili hodne, viac ako niektorý ľudia neprežijú za celé roky. Jasné, že si spomenie, aspoň pri tých pekných spomienkach je mu je smutno.- Chlácholila ma.
- A zostali vôbec nejaké? On tvrdí, že mu nechýbam... –nedokázala som artikulovať, slzy sa valili na môj zelený sveter jedna za druhou, a zanechávali mokre škvrny.
-Myslím, že teraz ťa nerieši, rieši v prvom rade seba, – úprimne sa na mňa zahľadela, – teraz je pre neho dôležitý on len sám.
-Ďoďo...- nestihla som ani dopovedať, keď dodala.
-Ďoďovi, keby nebolo smutno tak sa ma nepýta ako sa máš? Jaj, ale poriadne ma to zahrialo...-znechutene sa zatvárila. Prosila ma len o to, aby naše nezhody nešli cez ňu, ja som v tom však Ďoďovi nevedela zabrániť. A on si to neuvedomoval,tak jej v dobrom napísal spravu
-A Zajačik, odpusti mi niekedy?- posmrkla som trošku nahlas.
-Neviem, ublížila si mu, vykašľala si sa na neho, ale isto ho to raz prejde.- Pozerala na mňa Duška, takým mäkkým materinským výrazom. Takým, v ktorom sa výnimočne odzrkadlila jej zraniteľnosť, jej prvá tvar. Nemala ho a, nemohla som čakat objatie, či iný prejav nežnosti, ale tento vyraz hovoril všetko a za všetko.
-Duši, najhoršia je tá nadej, že to raz bude dobre, že raz zas budem s nimi. Že zas to budú moji blízky ľudia. Že ma Janči zas bude mat rad a z Ďoďom budem piť kávu. Najhoršia je, že stále dúfam, nedokážem to zabiť v sebe. Aj keď je to nemožné.- zavzlykala som.- Duši,aj oni mne ublížili, ale nedokážem ich prestať mať rada ako oni mňa, lusknutím prstu.- zdvihla som ruku a luskla som.
-Nadej nám dáva našu silu, bez nej by sme boli slabé. Ta nadej ťa teraz živí a dáva ti silu, aj keď by si ju najradšej zabila. Raz ju udusíš a bude to dobre.-
-Cely ten čas som chcela plakať, vyplakať to zo seba a nemohla som...a teraz tu revem ako malé decko...-
- To je dobre, to je prvý krok k vyliečeniu, to znamená, že sa liečiš, len plač, bude ti lepšie ...-
A tak som sedela na stole a plakala. A nie a nie sa utíšiť, slzy padali a padali a Dúška na mňa hľadela. A padali by ešte dlhšie... Keby nebolo treba ísť. Ani som netušila, že mam v srdci toľko sĺz, ani som sa necítila taká vyčerpaná. Bola som unavená a prvý krát som zaspala rýchlo a bez okolkov. Zaspala som spánkom pomaly zmierujúcich sa. A ráno som sa zobudila vyčerpaná a chorá ...
Komentáre