Život v mikrokozme

Bolo skoro po polnoci a ja som sa neohrabane začala smiať. Pomaly som vyšla na chodbu a dala Peťovi pusu na líce.

-Prečo si mi to nespomenul- pobavene a prekvapene som našpúlila pery a štuchla som Peťa do rebier dlhými nechtami.

-Myslel som, že si to čítala...-odpovedal mi neuvedomujúc si že pár sekúnd po odoslaní tejto správy som tresla dverami na jeho izbe, tak ako vždy, keď tam vojdem.

- A čo si mu odpísal?- zvíťazila vo mne zvedavosť a najmä prekvapenie, nečakala som, že Ďoďo vôbec zaznamenal niečo z toho ako som sa ctila v jeho prítomnosti, že si neuvedomil nič z tej zlosti a nenávisti a bolesti pri stretnutí s nim. Že nech som kričala, bila, prosila čí líškala sa, všetko bolo ako biť sa s veternými mlynmi, ako vedieť, že svoj boj som dávno prehrala.

-Že keby som ťa nekrotil bolo by to 3 krát horšie, a že som sa snažil, ale on sa o tom nechcel baviť.- S úsmevom sa na mňa otočil, no v tom mu zamrzol úsmev.- Vieš, niekedy si prajem aby to bolo ako predtým, aby sme toto nemuseli riešiť, aby sme zas boli všetci kamaráti.-

-Ani netušíš, ako dlho som si to želala, ako dlho som sa snažila, ako veľmi som dúfala, že sa to spraví. Vieš ,sú dni kedy najviac zo všetkého by som potrebovala schúliť sa u Ďoďa do obrovského kresla, piť po obede kávu a baviť sa o nezmysloch.- Smutne som si povzdychla a pootvorila okno cez ktoré začal prúdiť do miestnosti ľadový vzduch. -Nevieš, ako velmi som pred par týždňami potrebovala počuť „čo to stváraš, dievča?“ tým jeho typickým ustarosteným hlasom. Pamätáš, keď som tu sedela a ty si mi utieral slzu za slzou, ešte vtedy som v to dúfala...,ešte vtedy som si želala, aby bol opäť môj kamarát!- Zachvel sa mi hlas. A potom sa to zlomilo- Ale už tomu neverím, po tom všetkom čo som sa o sebe dozvedela, potom všetko, čo o mne rozšíril a povymýšľal, potom všetkom nemám chuť- hlas mi stvrdol a aj pohľad, päsť sa samovoľne zavrela. -Ak chceš, vysvetli mu čo mi sadlo na nos, a ty to zvládneš bez sebe menších emócií a bez zlosti, ale on ta nebude počúvať. -zlostne som zahasila cigaretu .

-Možno ti odchod pomôže, naberieš nový dych a odstup.- objal ma. A ja som zas ďakovala, že ho mam, že jej môj priateľ, a že počúva... Lebo ako on sám hovorí, občas stačí aby len niekto počúval.

Ďoďa som stretla tak ako Peťa... nepamätám si presne ale viem, že to bolo dávno, pár rokov dozadu nás Kristína zoznamovala, a on sa občas zjavil u nás na izbe. Nikdy ma nenapadlo ho osloviť ináč, nikdy ma nenapadlo sa na neho pozerať ináč, ako Kristínkiným jasným a pokojným nadhľadom, verila som jej, verila som jej úsudku a verila som jej kamarátom. Zaznamenávala som veľké zmeny v jeho živote, všetky výhry aj prehry a lásky ale len z diaľky. Vedela som keď bol zaľúbený aj keď mal zlomene srdce, ale to bolo pre mňa všetko, nič viac a nič menej. Nikdy by som nepovedal, že ten človek bude raz mojim priateľom a zradí ma. Netušila som ako veľmi sa dokážem zmeniť a z čoho tá zmena bude prameniť. Netušila som, že aj ta najviac bezvýznamná hláška sa u neho zapisuje do pamäte a môže byť raz použitá proti mne.

Keď som nastúpila na doktorandské, bol tu, stále ma niekam volal a stále sa usmieval, stále sa snažil byť kamarát. Pred par mesiacov som mu chcela napísať pateticky list a zverejniť ho.

„Ahoj Ďoďo“(tak som ho totiž v tom to malom meste volala už len ja),ďalej by som pokračovala jemným pripomenutím toho čo všetko pre ma znamenal, že prvý krát po rokoch som niekomu, týmto ľuďom dala šancu: „mam ta rada a na tom sa nič nezmení“, no dnes to už tak otvorene netvrdím. Najviac na sebe neznášam, že nikdy neprestanem mať rada ľudí, ktorí mi strčili dýku tak hlboko, že som stratila dych na dlho. Ale tak ako vášnivo milujem tak vášnivo dokážem aj nenávidieť a nepoznám medzi tým hranicu. Medzi nenávisťou nie je krôčik, ktorý treba preklenúť ,len uhol svetla ktorý na na to svieti.

Ďalej by som isto zdôraznila všetko pekne, čo som pre neho spravila, ako som mu pomohla, milión krát by som použila slovíčko „Ja“, nepočúvala by som nič,z toho, čo sa mi snažil povedať a nakoniec by som sa ešte milión krát ospravedlnila za všetko, čo som mu urobila. Možno by som to nemyslela až tak úprimne, ale isto by som to spravila. So slzami v očiach a s tou najčírejšou úprimnosťou, akej som schopná by som tvrdila, že mi je to ľúto, a prosila by som ho o odpustenie. A na koniec by som len dopísala,“ ...s pozdravom tvoja bývala dobrá kamarátka Myška“ a netrpezlivo by som čakala na odpoveď aj keď by som vážne vedela, že ta odpoveď nepríde, stále aj s vypätím úbytkov síl aj s poslednou nádejou by som dúfala, že mi odpusti. Že zas budem tam sedieť u neho v kresle, popíjať kávičku a fajčiť poobedňajšiu cigaretu a rozoberať nesmrteľnosť kobyliek.

A tak vtedy v noci, som si uvedomila, že to už sa nestane, že ta priepasť medzi nami je oveľa hlbšia, že už nevidno dno, a že keď si jedného dňa, budeme môcť úprimne pozrieť do očí a pripiť na naše zdravie bude neskoro.

Dnes by som napísala úplne iný list a malo, čo by bolo rovnaké:

Ahoj Ďoďo, prvom rade by som ti mala poďakovať, už tak dlho som popierala, že mam problémy, že som zabudla, že to nie je slabosť, už tak dlho som padala na dno až som musela dopadnúť.

Ďakujem, urýchlil si môj pád, a zároveň si mi dal aj šancu sa postaviť a zmeniť, a najviac ma teší že ľudia cítia tu zmenu, a nemá nič spoločné z mojou priamou povahou, ani s vami, ale s tým, že som pochopila, aké je počúvať dôležité, ako je dôležité veriť, ako je dôležité nechať ľudí dýchať slobodne a prispôsobovať sa,že som slovíčko KOMPROMIS zaradila do slovníka.

Ďakujem, keby som nezostala sama, keby som nedopadla na dno a necítila sa úplne stratená a opustená, neprišla by som na to, koľko ľudí ma má rado aj napriek všetkým muchám a koľko ľudí okolo potrebuje počúvať a byť vypočutý. Bez teba by som nikdy nezistila, že nie som sama.

Ďakujem za tie rany a podrazy, pochopila som že keď som ti tak rýchlo začala bezvýhradne veriť, že práve ľudia ako ty sú pre mňa najfatálnejší. Pretože keď pár týždňov po tom ako sa dušuješ, ako ma máš rád a je to pre moje dobro, dokážeš zaťať dýku tak hlboko, keď dokážeš rozšíriť moje tajomstvá a intímnosti, ktoré ti nepatria, keď dokážeš sa zamiešať do každej drobnosti, ktorá sa zlepší v mojom živote, keď nemáš úctu pred ničím, pochopila som že si ma nikdy nemal rád, že si nikdy nebol môj pravý priateľ, že som bola len niečo, čo si potreboval a využil. Pochopila som, že si primoc zbabelý sa postaviť pred nás, tvoje obete a pripustiť, že sa nemýlime, že si prihrdý sa zastaviť a ospravedlniť.

Keby si nepoťahoval za šnúrky, nikdy by som si s Jančim nezačala, nikdy by som ho nebrala viac ako príležitostnú známosť, nikdy by som ho neľúbila a nikdy by som si neublížila, keby nebolo tvojho podrezaného jazyka, nikdy by som netušila, čo o mne hovorí a kam až je schopný zájsť... Ale vieš čo, aj za to ti ďakujem. Bola som si primoc istá sama sebou a musela som si zraziť hrebienok teraz, skôr ako by bolo neskoro. Musela som pochopiť silu sĺz.  Nikdy  však nepochopím, ako veľmi dokážete očierňovať osobu, ktorú ste vraj mali radi.

Dnes ta už vidím jasne, aj s tou pavučinou kontaktov, lží a reči okolo teba, a nikdy o tebe nepoviem jedine klamlivé slovo, jedno zle slovo, nič... Ale postarám sa aby to videli aj ostatní.

Chcela by som preniknúť pod ten pancier a ukázať ti to jasne, ale asi je to nezmyselne, asi to nie je podstatne...

Mam ťa rada. Áno, tam v hĺbke svojej duše tam vnútri ťa mám rada, a to sa vážne nikdy nezmení, ale už ti neprajem len to dobre. Už ti prajem, aby všetko, čo si mi urobil, aby všetko čo si o mne povedal sa ti vrátilo, aby si aj ty vedel aký je to pocit, keď už nemáš žiadnu povesť a keď z každej stranu počúvaš len to, čo nie si, a to vždy len z jedného zdroja, z toho, ktorého si mal najradšej, od ľudí ,ktorých si miloval,mal rád a veril si im. Aby si vedel aký je to pocit, keď sa ti vzťahy rozbíjajú ako zamrznutá kaluž pri ťažkom dopade, a ty sa môžeš len usmievať a prizerať, a aj tak ťa obvinia s toho, že zazeráš.

Mam ťa rada, môj bývali najlepší kamarát, a tam v hĺbke čakám kedy padneš, aby som si mohla kopnúť ako si kopal ty, a aj tak viem, že by som to nikdy nespravila, že vždy budem pamätať na tých pár pekných veci, lebo áno, hral si sa na to, že si môj priateľ.Aj tak viem, že keď padneš ti podám pomocnú ruku a práve toto vedomie mi pomáha ráno vstať postele,lebo nies om až taká chudera. Strelila som ti facku, a ľutujem len, že bola prislabá na to, aby si cítil moju zlosť a zúrivosť, moju bolesť za každé jedno slovo z môjho intímneho života, za každú jednu slzu, ktorú som kvôli tebe vyronila. Ľutujem, že som nepremyslene prejavila slabosť... Pretože to nemalo žiadny efekt.

A na záver by som ti mala položiť otázku, kam až si ochotný zájsť, pretože ja nikam... Mam vlastne jedinú prosbu. Nevyhováraj sa na nezáujem, nevyhováraj sa na to aké si chúďatko, a predstúp pred nás. Vlož všetku svoju úprimnosť do pár viet a prvý krát sa na nič nehraj. Buď k sebe a aj k nám úprimný. Neospravedlňuj sa za to, čo sa nechceš a prijmi zodpovednosť za svoje skutky. Nebuď zbabelec pretože ja som bola,a viem ako ťažko sa s tým vyrovnáva.

S úprimným pozdravom a zo zvyškom lásky už nie tvoja  Myška