Stála som pred jeho dverami, v rukách som držala plyšovú žirafu, poslednú vec ktorej som sa nedokázala tak úplne vzdať. A posledný krát som sa nadýchla s plných pľúc. Vošla som. Janči sedel nad počítačom a v očiach sa mu odrážalo, že nie je veľmi rad, že ma vidí. Na skriňu som mu polozila moju hračku a pomaly som si sadla na stôl.
Keď som tam bola naposledy, pozerali sme film. Ja som ležala na posteli, on v kresle a ja som cely čas myslela na sex, snáď nikdy som nemala takú chuť na obyčajný sex a spolu s titulkami som sa postavila, vzala zo stola jeho kľúče a zamkla dvere.
-Čo robíš?- udivene sa na mňa pozrel.
-Chcem ta znásilniť – a pomaly som ho začala ťahať zo stoličky. Na tvári mal nechápaví výraz. Postavila som ho, stiahla mu nohavice aj trenírky a zvalila ho na posteľ. A bol to sex, nie milovanie, nie hranie, proste len prostý bohapustý dlhý sex. Nebol tam nič z našej príťažlivosti, len živočíšnosť, keď som striedala polohy, keď som si to užívala a nechcela skončiť. A keď sme potom vedľa seba tak unavene a spotene ležali, som si uvedomila, že zvyšok tej vášne a iskrenia mizne a ja sa to snažím napraviť. Že zmizol vtedy keď som stratila samu seba a zostali len malé odlesky.
V ten deň som ja využila jeho, vtedy ja som si spravila z neho len hračku, a on to, žiaľ, nepochopil, nechápal to. To všetko sa mi prehnalo hlavou, keď som tam, presne po týždni tak sedela a pozerala ako ťuká prezentáciu o plastoch a ich spracovaní, a keď som sa ho spýtala, či sa môžem prísť pozrieť.
-Nie, a prečo by si tam chodila?- spýtal sa.
-Lebo si mi to sľúbil, niekoľko krát, a preto že by som ta chcela vidieť prednášať.- zatvárila som sa nevinne.
- To bolo pred tým, nechcem ťa tam- začal sa rozhorčovať.
-Hej? A čo tak zrazu? Jeden deň mi rozprávaš ako ma máš rád a ďalší ako so mnou nechceš mať nič spoločné.- na tvári sa mi zjavil ten najmačacejší úsmev- Potom mi vykričíš ako ti leziem na nervy a potom sa mi zas začneš ozývať... Trosku protichodne, nie?-
Mlčal, hľadel na obrazovku a ignoroval ma. Čupla som si k jeho nohám a otočila ho v jeho pohodlnom kresle. Tak som pokračovala:- Ale no, Zlatko, akosi si nedokončil, ako zvyčajne, našu konverzáciu?
-Nemám slov, nemám ti čo povedať a ani ta už nechcem počúvať.- čistá tvár a čistý pohľad, čo mi mal zas ukázať „ja som nad vecou“.
A ja som spustila zas svoj monológ, čo som mu písala, aj keď kratší. Bez odozvy, bez slov bez komentára.
-Nechcem ta počúvať, nechcem to vedieť, nezaujíma ma to- zas a znova- Nechcem aby si tu bola. Chcem aby si išla preč.-
- Veď už pôjdem, ale ešte si niečo vysvetlíme, stále som bola pokojná, stále som mala na tvári pokojný ironický úsmev. Veď som stala len z jedným cieľom, jedným rozhodnutím. Nahnevať ho, dostať s neho jedinú emóciu, donútiť ho aspoň trochu cítiť tu nenávisť, čo som cítila ja.
Stala som pred nim a dalej provokovala ani neviem čím všetkým, ani neviem čo všetko som mu povedala. Veci sa stále točili okolo všetkého, čo sme si napísali, okolo minulosti ,ale nebolo tam veľa slov. Dostal sa do vytrženia. Postavil sa.- Choď preč.- Stal predo mnou. Pomali mu začala kýpeť zlosť v očiach.
-Čo, Zlatko? Nevieš si so mnou rady?- smiala som sa. -Čo, nebodaj, by si ma chcel udrieť, tak si poslúž.- nastavila som mu líce a čakala.
- Viem, o čo ti ide, a nespravím ti tu radosť.- snažil sa ma obísť a ja som sa mu vždy postavila do cesty. Evidentne nevedel o čo mi ide, nechápal to. Len rovnako impulzívny človek, len rovnako energická osoba, ma mohla chápať a on to nebol.
-Vypadni!- už zvyšoval hlas, ktorý bol naraz o dosť tenší a plný emócií.
- Veď už idem.- usmiala som sa, napriahla ruku a strelila mu facku. Uhol sa a ja som sa dotkla jeho tvare len končekmi prstou. V očiach sa mu zráčil pohľad a zúrivosť zraneného zvieraťa. Všetky tie pocity, všetka tá bolesť, strach a zúrivosť. Snažil sa ma vysotiť z dverí, potom sa otočil, plný nenávisti začal pochodovať po izbe a rezignovane sa rozkričal.
- Bože, ty si protivná, ako vedro hadov. Správaš sa ako pätnástka. Nevieš ,čo chceš....- zúril, sňať prvý krát za cele mesiace sa na jeho flegmatickom výraze niečo pohlo a aj keď to boli negatívne emócie, bolo to niečo. Rezignovane ma obišiel, buchol dverami a odišiel z vlastnej izby.
Nesprávala som sa dospelo, ani vyzreto, len som s neho potrebovala dostať nejakú emóciu, potrebovala som z neho dostať aspoň niečo. Stále sa tváril ako je nad vecou, ako mu je všetko jedno, stále si nepripustil ani jeden pocit. Poznám ho, možno lepšie ako ktokoľvek s jeho známych. Viem, aký je, viem prečo taký je, viem, čo sa za tým skrýva. Ale neviem, čo skutočne v daný moment cíti, jeho tvar ma nepreniknuteľnú masku a jeho oči skrývajú aj to čo nemusia. Potrebovala som, aby ten človek, cítil časť tej nenávisti, časť tých pocitov, čo som cítila ja. Chcela som aby zúril, aby aspoň niečo, čo je v ňom ukryte vyplávalo na povrch. Možno, najskôr, to nikdy nepochopí a neuvidí. Ale otvorilo to niečo a niečo zavrelo.
Moja smädná duša dostala odozvu, pozornosť a ja som bola spokojná. Tušila som ako velmi som mu ublížila, ako velmi som ho nahnevala, ale nevedela som to. Teda vtedy ešte nie. A on netušil ako velmi mi dal to, čo som chcela a potrebovala. Prehnala som to, priznávam a nebudem sa za to kajať. A prídu a prišli dni, keď to budem ľutovať, ale bolo to aspoň niečo, nejaký pokrok.
Keď sa o par minút vrátil, nie o moc kľudnejčí, ale zmierený. Som mu stihla ešte povedať, že ani on sa nespráva priam dospelo a zasmiala som sa mu do tvare a odišla som. Aj keď v ten moment sa veľa veci zlomilo a bolo na čase.
Komentáre