Už sú to skoro dva mesiace, čo som odišla. Neodchádzala som s toho malého mestečka pod hradom ani ako víťaz ani ako porazený, len som vedela, že musím ísť. Možno som tam v skryte duše ľutovala svoje rozhodnutie isť, ale už som ho nedokázala vziať späť
Staré rany prestali bolieť a nové sa neotvárali, len zostali jazvy a tie mi nedávali spať... Už som nebola ten vyvrheľ na okraji, už som počula úprimné prepáč, už som zas mala priateľov, nových aj staro-nových...
Odchádzala som zo Zvolena spolu s Ďoďom, aj keď každý iným smerom, každopádne ďaleko a nelúčila som sa s ním ako nepriateľ, ani ako priateľ. Akoby mi dvaja sme si už dali všetko, čo sme mohli a zostali len dve prázdne nádoby, čo si nedokážu navzájom vymeniť obsah, tak len tak nehlučne stoja vedľa seba spojené minulosťou v prítomnosti bez budúcnosti. A aj keď mi spravil veľa zlého, bol súčasťou mikrokozmu tak dlho a s takou intenzitou, a zrazu po ňom zostala len prázdna chodba a ticho. Žiadne vŕzgajúce dvere a cigaretový zápach. Žiadne myšlienky.
A vo mne zostali len spomienky. Myšlienky ,ktoré som nechcela analyzovať sa odvíjajú jedna po druhej a ja sa ich snažím utriediť. Myšlienky, ktoré tam boli celé veky, odsunuté na potom. A to potom nastalo...
-Pamätáš si, ako si včera chcela, aby som šla za Jančím?- spýtala som sa s pobaveným úsmevom Mirky, kolegyne z prace.Sedeli sme v jedálni, jedli raňajky a sprisahanecky sme sa na seba pozerali. Deň pred tým sme sa zriadili a spolu s ostatnými presunuli do podniku. Sedel tam Janči, v podnapitom stave s cigaretou v ruke sa na nás aj s kolegom otočili a niečo rozoberali. Mirka ma začala presviedčať, aby sme sa postavili a sadli si k nim. –Aspoň si to vysvetlite, zavoláš ho na cigaretu vonku a uvidíš... Budeš vedieť na čo si.-
S trpkým úsmevom som sa na ňu pozrela.- Nie, najskôr dostanem päsťou do oka a vôbec by ma neprekvapilo, keby pre takéto prípady pri sebe nosil nôž .-protestovala som a aj na jej dosť veľké naliehanie som odolávala.
- Hej, dobre že si nešla, to by bola veľká kravina...- už s triezvou hlavou poznamenala Mirka s zamyslela sa.- Musí, to byť strašné, mať ho rada, nerozprávať sa nim a denne ho stretávať.- Poznamenala zamyslene.
- Je to strašné.- Povedala som bezfarebne a bez akejkoľvek ľútosti, bola to pravda. Je to ťažké, je to ako vždy keď sa rana aspoň trošku zahojí, prejsť po nej horúcou ihlou a znova ju otvoriť.
Par týždňov po tom som si nechala telefón na stole, a Jakub sa v ňom začal hrabať. Pozeral si len súbory obrázkov a fotiek. Rozprávali sme sa a bavili sa a ani som to moc nepostrehla. Až keď som sa otočila a na displeji okrem iných zažiarila fotka, ktorú spravil Janči kedysi dávno. Boli sme na nej spolu, vysmiati a dosť omámení. Ta fotka bola posledná spomienka v mojom telefóne. Posledná, ktorej som sa nechcela vzdať. Po tom by to bolo akoby ani neexistoval, neexistovalo my.
-Prečo ju nevymažeš- poznamenal Jakub.- Ten chlap ťa len využíval a ohováral a každému na počkanie rozprával ako sa s tebou nudil, aj v posteli. Tak sa neho už vykašli! –
- Vidíš, ja ti to hovorím stále, Jakub to len zhrnul do jednej vety.- dal mu za pravdu Peťo.
- Bolo to celé len zbabelosť a bolo mi to už vtedy jasné! - Zavzdušnil sa Jakub.- Chcel z toho vyjsť na tvoj úkor ako vyťaz... Je to akoby si bola na tréningu a ty hráš prvé dve tretiny perfektne, ako víťaz a vieš, že tu poslednú tretinu len pokazíš, pretože už nevládzeš a tak chceš ujsť a nedohrať celu hru, aby si odišiel v sebe s tým perfektným pocitom víťazstva. Aj za cenu, že sa vlastne zachováš ako zbabelec, ako porazený...-
Nedokázala som ho obhajovať, len počúvať. A po chvíli Jakub miernejšie pokračoval: -Vieš, Janči je inteligentný chlap, ktorý ani zďaleka nevyužíva svoj potenciál, ktorý nechce byť dospelý, a tak radšej plytvá svojim rozumom, aby mohol piť a užívať si a nič iné ho netrápilo, ako keď sme mali dvadsať. Ani city, ani rozhodnutia, ani cele toto štúdium, ktoré ani pravdepodobne neplánuje dokončiť. Keby chcel, dokázal by veľké veci, ale on nechce... a ty si mu to cele pripomínala. Ty si mu ukázala niečo iné. Jasné, že to nedokázal stráviť! -Vedela som, že hovorí miernym tónom len kvôli mne, a ja som to nedokázala absorbovať ani oceniť.
Všetky maličkosti, všetky túžby, všetky nenávisti sa ukladali do mojej hlavy a čakali aby sa vynorili keď budem sama a ďaleko a nebudem denne priamo konfrontovaná so svojimi nočnými morami. Kde moje strašidlá sa budú vynárať len v noci, keď zavriem oči a nedajú mi cele týždne spať. Samota sa premení na niečo, čo ma bude viac trápiť a mučiť ako cele mesiace priamej konfrontácie, lebo konečne sa nemusím hrať na usmiatu tvár a šťastného človeka, a mám čas to stráviť.
Zakaždým, keď kráčam na inštitúte po schodoch a ponorím sa do svojej hlavy, zakaždým sa mi odvíjala v hlave jednná spomienka: jediná veta a Jančiho unudený vyraz, - veď ja už ani neviem, čo som na tebe videl...-ako spomalený film, ako predzvesť paniky, že to tak bude po cely zvyšok môjho života. Že za každým, keď niečo pocítim, že keď sa zaľúbim, že za každým to bude s tej druhej strany len poblúznenie.
Na začiatku, keď začal vznikať tento blok som bola plna samej seba, plna cieľov a emócii, plna radosti. Bola som sebavedomá, až prehnane, bola som priama a mala som svoj ciel. Chcela som smerovať tým istým smerom, vedela som, čo chcem a tvrdo som za tým išla. A zrazu som sa stratila sama v sebe.Z každej strany počujem ako som sa zmenila, aká som lepšia a iná, ako sa viac zaujímam o ľudí ako o seba, a ako nie som taká panovačná... Ale kto vlastne som? Zmenila som seba, ale za akú cenu...? Za to, že som stratila seba?
S každým tým krokom, s každou minutou strávenou o samote som si to uvedomovala. Stratená sama v sebe. Stratená v svojej budúcnosti bez jediného pochopiteľného smeru.
Každá jedna vec ma leptala ako kyselina na pokožke. Každý jeden, možno nie tak zle mierny hod od Jančiho, čo sa mi dostal do uší : zrušené konta, zmazané fotky, zmenené statusy... Všetko, na čo som nemohla a nedokázala reagovať. Všetko, čo posielalo jasný odkaz: „Ja som sa pohol a ty nie!“
Keď mi Slávka oznámila, že už sa asi nevráti, že už býva niekde inde a ja som rozhorčene oponovala, že je to velmi skoro, že to nie je správne...
-Si strašne skeptická, všetky tie veci čo sa stali v tvojom živote ťa ovplyvnili, a ty prestávaš veriť vo fungujúce vzťahy. -Sucho poznamenal Peťo.
- Nie som, -bránila som sa,- len nechcem aby ľudia, čo mám rada, robili nesprávne rozhodnutia.- rozhorčovala som sa.
Lenže pár dni som si s panikou v hlase uvedomila, že je to tak. Začala som posudzovať vzťahy iných ľudí podľa seba a prestala vidieť to dobre. Prestala vidieť to šťastie, čo ich postretlo, len vnímala ich zle rozhodnutia.
Ako keď mi napísala, že bude tetou a pridala veľa slov o tom, aká je šťastná... a na koniec dodala jednu krátku vetu. - ... už som si aj poplakala, že zas niekto iný.- Suchá veta, ale ten doplnok aj ten smútok som bytostne chápala. Som pre ne šťastná, len mam o nich iracionálny strach vzniknutý z môjho skepticizmu. Som skeptická? Veď prečo sa o niečo snažiť... až nevnímam tých, ktorý sú tu a majú ma radi.
Zázračný proces liečenia a hľadania ma zahrabal tam, kde som sa nikdy nechcela cítiť taká bezbranná, do mojej hlavy.Vedela som žít sama zo sebou, ale nedokážem žít zo svojou minulosťou ani budúcnosťou. Ani s tou samotou, ani s tou láskou, čo umrela, ktorá vo mne stále je, a ktorá začala vznikať tam, kde by som ju nikdy nečakala. A tak som tam v diaľke snažila, na jednom zo svojich útekov, neutekať a hľadať, a zrazu som mala ísť domou, byť konfrontovaná po toľkých týždňoch zo svojim príšerami tvarou tvar a nevedieť, čo to so mnou spraví, len dúfať, že to prežijem bez ďalšej ujmy. Nečudo, že som nemohla spávať... vedela som, že všetká bolesť doľahne až keď budem spať, až keď sa vrátim... všetky myšlienky.
... A ja som po návrate dokázala len spať a spať... bezsenne spať. Veľa hodín...:-)
Komentáre