Návrat do Zvolene bol ľahký... V hrudi sa mi už tak netriaslo, bola som rozhodnutá a prvý krát po mesiacoch som bola zmierená sama zo sebou. Viečka ma boleli od únavy a pocítila som hlad, ako už dávno nie, tešila som sa na všetko, ale najmä na vodu, na to ako sa ponorím do studeného bazéna, zavriem oči a zmyjem zo seba všetky svoje emócie.
Potrebovala som získať nadhľad nad tým všetkým. Potrebovala som nájsť svoj smer, ako keď kladiete niekoľko krát tu istú otázku knihe premien, a dúfate, že vám ukáže cestu. Tak som v svojom živle hľadala tú svoju.
S prvým ponorením vybavili sa mi spomienky na moje narodeniny, aká som bola šťastná, ako sme bláznili s Jančím v bazéne. S Ďoďom si ma pohadzovali ako dve kosatky tulenie mlada, hádzali ma, topili ma a zdvíhali nad vodu, ako v tom najznámejšom romantickom filme. Spomenula som si ako ma Janči chytil a stiahol pod sprchu a ako Ďoďo stiahol spúšť. Spomenula som si ako som sa v ten deň nasmiala, ako som na nich nezmyselne kričala, ako som si nemyslela, že sa to raz skončí, že to kamarátstvo s Ďoďom sa zatrasie v základoch a tie základy sú tak vratké, že to nevidrží,a že ten vzťah s Jančím skončí hneď ako to bude vzťah. Proste v ten deň som bola len tak nezmyselne šťastná a plna entuziazmu. Spomenula som si na toho maca, čo je hore v škatuli ako mi ho dávali, a aj na to milovanie, v noci z Jančím v cudzej izbe... vybavili sa mi spomienky, a ja som pocítila hnev a nenávisť, za všetko čo sa v mojom živote zmenilo, za to že ani jeden z tých vzťahov nebol úprimný, že ani jeden nebol priami a čistý, a neprekonal ani malé zatrasenie... Pochopila som, že pravý priateľ je ten čo s tebou rieši problémy a nie ten čo hneď ako nastanú, ako to s tebou začne byť ťažké, zuteká. Nech som vyviedla čokoľvek, pravé vzťahy by to posilnilo, ale tieto to zabilo.
Tak som sa vrátila na intrák a pozerala som u Janciho film. Ozbrojená svojou iróniou, ležiac Jančimu na posteli som cítila ten chlad v sebe aj v ňom. Niečo sa zlomilo, aj v ňom, nielen vo mne, ale na to som v tom čaše nemyslela. Pozerali sme filmy, sedeli vedľa seba a boli na míle vzdialení. Vyhýbali sme sa akýmkoľvek dotykom. Z mojej strany to bolo úmyselné, z jeho podvedome.
-Leziem ti na nervy, však?- spýtala som sa do ticha
-Niekedy- nepozrel na mňa.
-Kedy?- bola som chladna a vyrovnaná, len som to potrebovala počuť.
- Keď spolu pozeráme filmy a ty si tu niekoľko hodín, keď začneš niečo riešiť, keď sme spolu veľa.- povedal, hlas mal chladný a pohľad upriamený mimo.
-Lenže, keď pozeráme filmy som ticho. Už spolu nebudeme pozerať filmy, však? Už spolu nebudem tráviť čas, však?- Na tvári som mala ironický úsmev. Vedela som, čo mi ide povedať a potrebovala som to počuť a hľadela som na to s pokojnom. – už sa spolu nebudeme nezáväzne milovať?-
-Nie, vadíš mi. Vadí mi tvoja irónia, to že si zo všetkého robíš srandu, z toho aký som, z toho, že som stále chorý, uráža ma to. Vadí mi všetok čas, čo s tebou trávim. Nechcem už s tebou nič mať, nechcem už nič riešiť – a vtedy na mňa prvý krát pozrel, a to ma zmiatlo. Mal taký teplý pohľad. Úplne iný ako tie slova čo mi hovoril. Niečo v ňom sa nezhodovalo s tým čo si myslel. Záblesk malého citu, možno som to chcela len ja vidieť, ale niečo tam bolo...
- Mam sa odsťahovať, mam sa tváriť že neexistuješ, mam chodiť kanálmi, aby som ťa nestretla?- stále som mala ten ironicky úsmev. Nič okrem toho pohľadu ma neprekvapilo nič, chcela som to počuť, chcela som sa tomu postaviť čelom.
- Nie, to nemusíš...-
Keď som opustila tú izbu, zatvárala som za sebou dvere, som sa otočila. –Jančí, konečne som dosiahla to, čo som chcela.- a odišla som.
Citila som sa mierne zneužitá, cítila som, že to bolo pre ten sex,ale...
Pochopila som seba, moja snaha zachraňovať vzťahy, ktoré ma ťahali len dolu bola nad moje sily. Chcela som byť s nim, chcela som byt z Ďoďom, chcela som sa zachrániť aspoň niečo s tých pekných spomienok. Chcela som veriť, že je nejaká šanca na záchranu a pritom som nevidela ako ma to ťahá len dolu. Nechápala som, prečo sa stále nemôžem vyspať a nadýchnuť a tu bola príčina. Pochopila som, že môj život nie je o nich, ale o mne. Že prvom rade musím riešiť seba, svoje priority.
Čí mi je smutno? Čo cítim? Ako sa cítim, keď ich len tak stretnem? Neviem, cítim prázdno a vákuom, bolesť len otupela. Ja viem stále vo mne len drieme, ale aj tak som sa spriamila, postavila na dve vratké nohy, a učím sa kráčať v pred. Krok po krôčiku. Nachádzam sa v uslzených očiach mojich kamarátok. Prvý krát sama bez chlapskej podpory.
Ta láska tam vo mne stále vrie, ale zostala čistá, nesebecká, stále mám občas pocit smútku. Jediná cesta pre nás, jediná možnosť je začať s čistým štítom a od zakladov... čí tá možnosť tam je, či vôbec niekedy nastane, to neviem. Jediná nádej pre mňa je byť sama sebou.
Komentáre