Pomaly sme kráčali do obchodu, ja a Duška. Vonku bola zima, svet bol krásne biely a slnko sa odrážalo v kryštálikoch, ktoré boli všade okolo nás. Mrazivý vzduch nás preberal z letargie a nútil nás kráčať svižne.
- Mimochodom, keď uvidíš Katku, mala by si jej dať veľkú pusu.- z ničoho nič, len tak mimo kontext povedala Duška. Prekvapilo ma to. Čo vie a ja nie?
- Prečo?- nechápala som. Vedela som, že tie dve začali spolu komunikovať a písať si. A aj keď som to velmi nechápala, mali sa o čom baviť, aj keď sa videli len raz.
- Mala by si jej dať, pusu, pretože ťa strašne ľúbi. Viac ako si vieš predstaviť.- povedala akoby nič.- Vieš, že písala Jančimu, a prosila ho aby ti dal, alebo jej aspoň predal tvoju plyšovú žirafu, že mu napísala, že urobí ,všetko pre to, aby ju získala späť?-
- To myslíš vážne?- Vyrazilo mi to dych, nechápala som.
- Hej pred par týždňami mi písala, či jej môžem poslať aspoň telefónne číslo do ich kancelárie, lebo ju náš systém nepustií, alebo nech sa ti aspoň vlámem do telefónu a zistím jeho číslo, pretože jej neodpovedal na email,... teda emaily. Najjemnejšie a najmilšie ako bola schopná, ho prosila o to, že ak chce si príde pre ňu do Zvolena a odkúpi ju za akúkoľvek cenu, ale že ti chce dať ten najviac želaný darček, že ti chce vrátiť tvojho Ňaňa.- hovorila ďalej Duška a ja som sa nedokázala nikam pozrieť len hlúpo hľadieť dopredu na neurčité body.
- A odpísal jej?- spýtala som sa s jedinou neurčitou myšlienkou v hlave, že zas som budem ja na vine, že zas nikto neuverí, že niečo tak úžasné a prosté môže človek pre niekoho spraviť z lásky, že ma obvinia z toho, že som ju zmanipulovala.
- Hej, v ten istý deň, ako som jej ja dala telefónne číslo do kancelárie, mi večer prišiel mail, plný nadávok a najslušnejšia bola Idiot a to som ti aj ja od začiatku hovorila. -Usmiala sa a posmrkla. Pri ústach sa nám zrážala vodná para a mraz nám zachádzal až pod nechty.- A predpokladám, že ma taký istý odsudzujúci postoj k nadávkam ako ty. Musel jej odpísať niečo pekne hnusné.-
Wau, už dávno ma nič tak nešokovalo, pocítila som príval lásky a citu k tomu uzlíčku, ktorý mi pred 21 rokom predstavili ako moju sestru a na ktorú som ešte par rokov nehorázne žiarlila. K tomu človeku, ktorý ma vždy videl bez príkras a zo všetkými mojimi zlými vlastnosťami a predsa ma mal úprimne rad.
- Mala by si ju riadne vystískať a dať jej veľa pús- zahlásila mi Duška, keď videla ako hlúpo sa tvárim ponorená do svojich myšlienok.
- Zaslúžilá by si po zadku, stavím sa že toto mi zas niekto vykričí a nikto z nich neuverí, že som v tom nevinne.- trpkejšie ale predsa s náznakom úsmevu som poznamenala.
-Hej, malú po zadku a veľa pús.- úsmev na Duškinej tvári pohasínal a menil sa na zatrpknutú masku.- Kiež by ma aj moja sestra mala tak veľmi rada, ako Katka teba. Pochybujem, že by moju sestričku napadlo niečo také, veď niekedy aj pochybujem čí ma má aspoň trochu rada.- Na tvári sa jej odzrkadlilo trošku úprimnej závisti a smútku. Opustenosť a zraniteľnosť sa zas výnimočne predrala na povrch.- Teda viac ako musí pre to, že som jej sestra-.
-Netrep, jasne že ta ma rada.- a ponorila som sa do svojich myšlienok.- Duši, ale oni si budú myslieť, že to bol môj nápad. Zas sa to svojim spôsobom začne od znova. Nikto neuverí, že Katušik je tak bláznivý ako ja.
- Neboj isto ho ubezpečila, že to robí z vlastnej hlavy a presvedčenia. Aj keď mu ješitnosť pravdepodobne nedovolí aby to pripustil, môže ti to byt jedno. Tvoja sestra Ta neskonale ľúbi a urobí pre teba všetko aby ta videla šťastnou.-
Bojovala vo mne radosť a aj zlosť a strach. Zmes pocitov. Kvôli hlúpej plyšovej hračke, ktorá bola mojim vankúšom a sušila mi slzy, keď mi bolo najhoršie. Raz v lete sme ju s Jančim objavili v jednom veľkom SecondHanďáckom obchode a ja som si ju v momente obľúbila, a tak sa Janči ponúkol, že mi ju kúpi. Bránila som sa a hádala, ale konečný výsledok bol taký, že ta veľká mäkka nahúlená žirafa, ako ju nazvala Duška keď ju prvý krát videla, s nami cestovala na intrák a dostala meno Ňaňo. A od vtedy takmer neustále obývala moju posteľ a robila mi vankúš. Po poslednom pokuse o rozchod som mu ju vrátila. Polozila na skriňu a o týždeň som si ju vypýtala späť. Bola moja a ako sám Janči povedal, na tom sa nič nezmenilo.
V ten deň ako som naposledy opustila jeho izbu som ju položila na skriňu, zo slovami, že si ju vezmem späť keď sa trosku zahojím, a aby som sa ubezpečila, že vie, že ta Žirafa je stále moja som mu poslala SMS :“Nano je stale moj,a po nejakom case si ho zas zoberiem, len tu nemôže teraz byt!“.
Pred par týždňami, keď som už začala mat pocit, že je to o veľa lepšie, som sa ho začala domáhať spať a na môj pokojný email mi prišla odpoveď, že Ňaňo už nie, a na moju otázku, čo sa mu stalo len že ho daroval (to bolo to ,o čom vedel že ma položí najviac).
Aj keď by som to nepriznala,položilo ma to, opäť po par týždňoch som sa cítila mizerne. Ja viem, ja viem, som dospela, a to je len hlúpa plyšová hračka, s ktorej nie je žiadny osoh, ale aj tak... Zabolelo, a to poriadne, to gesto, čo sa za tým skrývalo, ta nenávisť, ten neukrývaný pokus ako mi ublížiť a pomstiť sa. To gesto bolo mocnejšie ako hodiny kriku. Bolo presne mierené a vedome. Naznačilo mi tým najpresvedčivejším spôsobom, kto pre neho som a kde ma má. Ale aj to, že to nerozchodil a že ma nenávidí. A ako hovorí Peťo. Prečo sa ženy musia vždy zamilovať do tých najväčších idiotov. A Ňaňo? Možno skončil na smetisku, ale ja by som radšej chcela veriť, že niekomu urobil takú radosť ako robil mne, aj keď je to asi nemožne...
Milujem svoju sestru a ten príval lásky čo jej pokus vo mne vyvolal sa nedá opísať slovami, urobila to, na čo nik s mojim priateľov nemal odvahu, zastala sa ma a pokúsila sa vypýtať si pre mňa niečo, čo je pre každého iného bezcenné, ale pre mňa ma nehoráznu cenu a tým prejavila viac lásky a toho, že ma skutočne pozná, až ma to zrazilo... A mala som pravdu, obvinenie prišlo aj keď v inej podobe, a tak tiež niečo, čo nik nechápal, závisť aj keď dobre mierená.. "Vau, nechceš mi požičať tvoju sestru, aj ja takú chcem...."
Komentáre