Najkrajší kompliment, aký som dostala v mojom živote, bol od Dušky. Rozprávali sme sa o tom, aký je v nás rozdiel. A ten najpodstatnejší? – Vieš, Duši ty všetko riešiš rozumom, kým ja emóciami a citmi – začala som.
-A vieš, koľko krát ti to závidím- pozrela na mňa- koľko krát by som chcela aj riešiť niečo citmi, ale proste sa nedá.-
- Závidíš?- ironicky som sa zasmial,- veď všetky moje problémy sa začali a končia, pri tom, že moje reakcie začínajú a končia pri mojich emóciách...
Hm, paradoxne, keď ja túžim po prázdnom srdci, po tom aby som nespravila všetko naraz a bez emócii aby som nekonala tak emotívne. Aby som nemala potrebu povedať ľuďom, že ich mám rada, že mi chýbajú. Aby moja hlava, chladna, riešila všetko, čo je ťažké pre moje srdiečko.
Sedela som na dlážke, držala Jančiho za ruky a snažila som sa povedať, čo cítim, pohnúť niečo v jeho očiach, v ňom.. Sedela som na dlážke a cítila som tie slzy, čo sa mi tlačili do očí, cítila som tie veci, čo som mu chcela povedať a nemohla som. Cítila som ako veľmi, sa nechce rozprávať, ako veľmi chce aby som vypadla. Myslel si, že chcem byt s nim, jeho kamarátka, preto, že som sama. A ja paradoxne odmietam všetky pozvania na kávu, všetky pozvania ísť von, lebo sa kvôli nemu na ne ešte necítim, ešte nechcem byť s niekým iným, nechcem, aby ma niekto iný objímal . Najhorší bol ten pocit, že ku mne nič necíti, že som len jedna z mnohých.
Nemohla som si pomôcť, vedela som, že ak odtiaľ odídem, budem chcieť povedať ešte milión slov a dve navyše... Tak som tam sedela a vzlykala... Kde je hranica hrdosti? Kde sú všetky tie slova, čo v srdciach zostávajú nedopovedané? Kde sa vo mne berie ta láska, ktorú chcem zničiť? Tak som pomaly klesla na dno svojich pocitov.
Zabuchli sa dvere na jeho izbe, a mne sa zabuchli dvere na mojom srdci. Klesla som na dlážku, a hľadela len tak do prázdna, zbierala sily a aj slzy. Nedokážem zmeniť nič z toho, čo je vo mne, nedokážem zmeniť svoje city silou vôle. Ale dokážem zmeniť svoj ciel, svoju cestu
Prvý krát som prijala pozvanie na kávu, nespravila som to zo správnych dôvodov, ale bolo to prijemne. Ignorujem všetky príkazy a zákazy, ignorujem všetky oči tých Jančiho slečien, čo na mňa hladia v jedálni. Ignorujem hluk čo vychádza s jeho izby.
Steny na intráku sú tenké. Sú ako papier, keď nechcete niečo počuť. Dvere, každé jedny, majú iný zvuk, každé jeden vŕzgajú v inej tónine, každý jeden inač strká kľúčmi. A na tej malej chodbe, v tom našom malom univerze, malom vesmíre, tam sa velmi tenkou stenou, býva niekto, kto mi ublížil, niekto kto ešte pred pár týždňami bol so mnou. Pesnička od Nohavicu „ A za veľmi tenkou stenou, slyším jak sa mydlíš penou...“ získala pre mňa iný rozmer... Škrípanie zubami pri škrípaní dverí tiež, tie najhlučnejšie sú totiž Ďoďové, môjho bývalého priateľa...
Čo mam spraviť? Odísť? Nájsť si podnájom ? Postavila som sa aj ťažším veciam celom, a teraz nechcem utekať. Nie takto. Naučila som sa nestretávať sa s nimi, nevidieť ich, naučila som sa kráčať ako robot, ale nenaučila som sa stráviť ten kameň, čo sa mi objaví v žalúdku, keď ich vidím. Nemám slov, posledne nezostali nedopovedané... posledne zo mňa vyšli. Sedela som v jedálni, hľadela priamo pred seba, priamo na neho. Ráno som si dávala načas, aby som ho nestretla, aby bol už v práci, mal byt v práci, mal byt preč a zrazu tam stal, so znechuteným výrazom na tvári, neotvoril ani ústa, nepovedal a mi jednu vetu. Nadýchla som sa, a povedala si, že radikálny krok bude najlepší. Niečo, čo to vystihne v troch riadkoch na displeji. Niečo, čo treba len dopovedať a nepovedať nahlas. Napísala som par riadkov a stlačila tlačíko „Odoslať“ a za par minút sa mu na monitore zobrazilo : Správam sa ako hlúpa zamilovaná husička, lebo som len zamilovaná husička, a tým aj jedna z davu tvojich zamilovaných ex slečien, hrdosť pri tebe som už dávno stratila, a cítim sa podstatne lepšie , keď sa nemusím správať ako len tvoja „kamarátka“, či známa.
Pozdravenie patri k základom slušného správania....that is all.
Nič som nečakala, nečakala som, že to niečo zmení, spravila so to kvôli sebe, aby som si zabuchla dvere, aby som už nemusela tváriť, ako kamarátka, ako človek ... Vedela som, že ho akákoľvek zmienka o láske, akákoľvek, natoľko vydesí, že som to musela spraviť. Pre seba. Radšej budem kopať v baniach ako by som ešte mala predstierať, že som nad vecou, že som kamarádska, keď som sa na to necítila. Radšej budem sama. A tak mi všetci hovoria, že základ je byť sám zo sebou a potom pochopím zvyšok.
Komentáre