Ráno som sa zobudila ubolená a malátna. Zmrznutá na kosť som sa neprimerane teplo obliekla a došla do školy. Cítila som sa ako chodiaca mŕtvola a aj keď som všemožne snažila fungovať Duška mala viac rozumu ako ja.
-Čo tu strašíš? Chod to vyležať! Čo ti pomôže keď tu budeš?- a vypoklonkovala ma z kancelárie. Tak som sa vrátila do izby. Spravila si teplý čaj z byliniek a zaliezla pod perinu. Bol deň a všade bolo ticho. Všade aj vo mne. Len steny nasej izby a ja. Myšlienky sa v hlave rojili jedna za druhou, ale na moje veľké prekvapenie sa začali ukladať. Nádej vo mne začala umierať. Jeden múdry človek povedal, že nie je tragédiou, keď ma niekto zlomene srdce, tragédiou je keď srdce skamenie. Moje neskamenelo, moje len kričalo na poplach. Horúčka mi stúpala, hlava sa krútila tak intenzívne, že som sa nedokázala postaviť, žalúdok sa začal obracať... Moje telo ma položilo, hovorilo mi, že je čas sa zastaviť a paradoxne postaviť sa pred samu seba, a tak mi po tvári stekali horúce slzy. Zakrytá až po učí som sa snažila zmiznúť... Nádej začala umierať a ja som začala zmierovať zo svojimi skutkami a aj z ľuďmi. Zmierovala som sa z bolesťou aj stratami. Vyrovnala som sa s tým, že ľudí, ktorých som mala rada, som stratila pravdepodobne navždy.
Na rankách na duši sa začala utvárať chrasta, aj keď jemná. Už nekrvácali, už len ťahali a boleli.
Janči prišiel mi niečo opraviť na počítači. Sedel vedľa mňa a ťukal do klávesov a mne bolo zle. Na brucho som si pritláčala provizórny termofor a snažila sa byť čo najpokojnejšia, prehovoriť žalúdok nech sa neobracia. Poprosila som ho o nejaké filmy a jeho nezáujem sa dal krájať a mne bolo ešte horšie. Po par minútach sa zdvihol a odišiel. Zabuchol dvere a mne zas začali samovoľne stekať slzy. Smrť vraj nebolí, ale keď nádej umiera, bolí to.
Bola som sama a unavená s predstierania. Začala som byť sama sebou. Nechcela som byť sama. Nechcela som byť nečinná a nedokázala som nič robiť. Ruky sa mi klepali z horúčky. Potrebovala som kamaráta, túžila som po niekom kto mi prinesie aspoň pohár vody.
Keď mi doniesol filmy, vedel to. Natiahol sa na moju posteľ a rozprávali sme sa. O kadečom. Čas ubiehal rýchlo ani neviem ako, a aj keď to bolo studenšie ako psí čumák, pookriala som. Par minút sa natiahlo na hodinu. A aj keď ten rozhovor bol povrchný nebol silený. A ja som začala naberať odvahu...Nádej som pochovávala, ale srdcu som nedokázala rozkázať. Môže vám niekto sto krát ublížit, môže vás to bolieť ako fras... vy možno dokážete zabudnúť, ale ja nedokážem prestať mať rada na povel.
- Ak ťa to nebude veľmi obmedzovať, nepozrieme si večer nejaký film? - Spýtala som sa.
-Neviem.- tvár sa mu skrčila do neurčitého výrazu - Chcel by som si ešte niečo prečítať...
Tak strašne som chcela. Aj sila vôle, tak strašne som si želala byť s ním, že keď som večer ležala na u neho na posteli, klepala sa od horúčky a pozerala s ním film, vymodlila som si to. Sedel na kresle. Všade bolo cítiť jeho vôňu. Z perín zo vzduchu. Zababušila som sa. A užívala som si tie chvíľky, čo som si len ukradla pre seba. Nepatrili mi. Ako by som ani nemala hrdosť, akoby som ani nemala silu zavrieť za sebou dvere. Akoby som všetku silu vôle vypotrebovala na to, aby som sa nerozbehla do Ďoďkovej izby povedať mu, že už stojím, že sa mám dobre, že Duška nechce odpovedať na otázky o mne, že mi je smutno...A fyzicky som sa začala cítiť ešte horšie.
-Daj si paralen, možno to pomôže, – povedal Janči keď ma videl vstávať. -Aspoň sa vyspíš a ráno uvidíš.
-Aj tak ho nemám- oponovala som a s posledných síl sa snažila zabrániť užitiu tabletky.
- Prinesiem ti?- ponúkol sa a ja som neodpovedala. Po par minútach mi podal bielu tabletku a ja som ju bez reptania užila , uložila sa do postele a snažila sa zavrieť oči. Cítila som svoje zúfalé konanie, cítila som váhu svojich chýb, ale nedokázala som to zmeniť.
V láske a vo vojne sú povolené všetky zbrane, a toto bolo trošku z oboch...Zúfalé činy a zúfalé konanie nás privádzajú na zúfalé myšlienky. Bojujeme sami za seba či sa len držíme stebla trávy, a modlíme sa aby vydržalo.... Koľko sĺz treba na to aby sme pochovali nádej? Ležiac tak v posteli a rozmýšľajúc nad nesmrteľnosťou chrústa som sa snažila zodpovedať milión otázok a nepoznala som ani jednu odpoveď. Oplatí sa bojovať, aj keď vopred vieme , že sme prehrali? Kde sú hranice hrdosti pokiaľ sa nám oplatí bojovať?
No tak som sa potila v posteli, unavená tým všetkým, čo mám v hlave, unavená tým, s čím sa neviem vyrovnať, keď v tom puk, prišla mi správa na chat:
od Janči:Miška, potom mi prines USB ak budeš mať čas, ďakujem
Začínam byť alergická na správy tipu: Ahoj Miška,....nikdy neveštia nič dobré. Akoby som už pre nich ani nebola človekom.
Odpísala som: prepáč mi, Janči, ja viem že ťa to ani trošku nezaujíma, ale je mi stále strašne zle a všetko sa mi točí, tak ti to USB, milý Janči donesiem až potom, keď naberiem odvahu sa postaviť. Za spôsobené nepríjemnosti mojim zlým stavom sa ospravedlňujem :-/ a aspoň ťa mohlo napadnúť spýtať sa ako sa mám :-)
Odpovedal rýchlo - od Janči: prepáč, nemyslel som to tak, chcel som sa ťa to spýtať ráno, ale myslel som si že mi napíšeš že čo sa do teba starám, tak som sa nepýtal.
Neodpovedala som, nebola som schopná. Zas ma zabolelo pri srdiečku. Vyrojilo sa kopec sĺz. A vtom sa otvorili dvere, a stál v nich Janči. Na tvári mu bolo vidieť, že ho to mrzí, no ja som odvrátila tvár a pritom ako som sa naťahovala za jeho USB si bokom ruky utierala slzy. Netušila som, či vie, že je jedným z dôvodov prečo plačem. Netušila som, čo si o tom mysli, nevedela som to... Raz mi niekto povedal, že chlapi neznášajú ženské slzy, robia ich zraniteľnými.
-Vážne som sa bál, že budeš ironická, a odbiješ ma s tým, že to nie je moja starosť. Čakal som že budeš protivná. Chcel som sa spýtať už ráno-
A ja som mu chcela, ale už som nedokázala len tak veriť.
-Nemám silu byt ironická, za iróniou sa vždy niečo skrýva, a mňa to vážne vyčerpávalo, nechcem sa tváriť, že som nad vecou keď nie som!- povedala som, a neviem, či to bolo tými slzami či niečím iným večer sme zas pozerali film.
A za každým, keď som sa zahniezdila, tak sa na mňa pozrel a spýtal sa ma, či už mi je lepšie, alebo či mi je stále zima na nohy. Len zo slušnosti... A čo som mu mala povedať? Že jediná vec, čo by ich zahriala, by bolo ľudské teplo ?!
A ja som to pochopila. Pochopila som tu jeho kamarátku, ktorá sem priletela a pricestovala 1500 km,len aby videla po rozchode svojho bývalého, aby to skúsila napraviť. Ktorá len proste cítila, že ak nezabojuje tak, bude nešťastná. Že to musí aspoň skúsiť. Aj za cenu akú za to zaplatí. Stála vo dverách a dúfala. Snažila sa to napraviť a bojovala za to po čom túžila.
Chápala som Anku, ktorá po bojovom týždni, kedy sa na sa izba premenila na údolie slz, po zbabelom telefonáte od jej drahého, v ktorom na diaľku ukončil 4 ročný vzťah, zbalila svojich pár vecí a išla za ním, cez pol Slovenska. Proste bojovala. Chcela mu hľadieť do oči, chcela sa s nim rozprávať na živo.
Neexistuje premárnený boj, neexistuje boj, ktorý by nám aspoň nepomohol nájsť samu seba. Krok po krôčiku. Chápala som každý vzlyk, a každý márny pokus. Keď totiž zranená žena bojuje za seba, za lásku či priateľstvo, nepozná hrdosť, nepozná strach a nemusí si lízať zranenia... Proste len vie, že sa o to musí pokúsiť, inač by nedokázala žiť sama zo sebou. Posledný premárnený pokus. Veď vážne, nádej umiera posledná...
A ja už som nedúfala, svoje márne pokusy som už prehrala, už som nemala za čo bojovať, nič tam nezostalo. Tak som si len tak kradla z času. Jeho času. Čím viac som mohla. Zlomené srdce sa hojí pomaly, ale zranená duša kričí a prehlušuje všetko ostatné. Zranená duša... Ublížila som si sama, snažila som sa a pokúšala som sa to zachrániť, ale každým mojim krokom to bolo horšie. Až nebolo čo zachraňovať, zostala som sama. Sama ako prst.
Komentáre