Ráno som vošla do kancelárie roztržitá ako vždy. V noci niekde medzi triezvením a spánkom som si uvedomila, že je najvyšší čas ujsť, že ak nedokážem odísť tak budem zrela na psychiatriu, že už to nebudem ja. Keď som to povedala nahlas. Vyslovila som to ako sa cítim, dostala som strach, že sa to nikdy nezmení. Duška sa otočila v posuvnom kresle a mrkla na mňa. Svojim topickým ironickým výrazom v tvári, poznamenala :
-A to ti až teraz došlo, že tam nemôžeš bývať, že takto nemôžeš žiť. Už dávno ti hovorím, aby si niečo našla.-
Prešla som k zrkadlu a pozrela sa na svoje oči, boli zúfalé a unavené. Začala som pripravovať plán, začala som rozmýšľať ako. Poprosila som šéfa o voľno, a rozhodla som sa ujsť, aspoň na nejaký čas.
A tak v ten deň, keď už som bola zbalená som napísala správu a poslala som ju obom dôvodom pre únik. Vždy som bola expert na patetické riešenia.
Páni, čo od vás chcem? Včera v noci sa všetko zlomilo a ja som stála pred šéfom a bola som rozhodnutá povedať, končím s doktorandským, dnes v noci som sa pochopila, že ak to neskončím, ak sa neodsťahujem minimálne z intráku tak skončím v blázinci.... Som aká som, ale nikdy som za to nepotrebovala ospravedlňovať až do vtedy ako som stretla vás. Ja vlastne ani neviem, kto som, odkiaľ idem a kam...Už neviem aká vlastne som naozaj, kde je moja sila, hyperaktivita. Tak strašne som sa snažila byť taká, akú ma chcete mať, tak strašne som sa snažila prispôsobiť. Snažila som sa pre vás nebyť hyperaktívna, bláznivá puberťáčka, prispôsobiť sa vám, a stálo ma samu seba... Mám vás rada ako možno nikto v živote...Tak dlho som sa snažila byť takou, ako ma chcete mať, až je to, buď odídem, alebo...
Do par minút mi prišla odpoveď :
J: Nevtieraj sa, rob na čo máš chuť, smej sa, krič, plač, čo len chceš a neprispôsobuj sa, veď nemáš prečo, be yourself :o) si aká si, tak sa skonsoliduj :oP trdlo
Neodolala som, musela som odpísať :
M: Ty nechápeš, však, ja už nevládzem... Aká vlastne som? ja to neviem, tak strašne som chcela byt s tebou, až som prestala robiť to, čo som skutočne chcela... a chýba mi, že nemôžem prísť kedy sa mi zachce...máš pravdu, sex už je len sex, a ja som úplné mimo kontextu, nie som to ja... ani ty už ma nevidíš tými očami ako si videl. Mam kričať a plakať, tak mi to ukáž... veď ty sám to nedokážeš. Mam sa smiať? A nad čím? jedine nad tým, čo sa zo mňa stalo. Som troska, veď už ani nevieš, čo si na mne videl.
J: Rozmýšľal som nad tým a neviem čo ti na to povedať, normálne sa spolu bavme, mám ťa rád, to vieš, ináč by som sa s tebou fakt nebavil. Ale nič viac z toho nebude. Viem že je to pre teba ťažké ostať ako kamaráti. Možno neviem čo chcem, ale viem čo nechcem.
M: Viem, že ma más rád, ale som len jedna z mnohých tvojich známych, čo bude rada keď ju raz za týždeň pozdravíš na chodbe, a raz za mesiac si s tebou pozrie jeden film. Chcem k tebe prísť, aj keď mam na to chuť aj ja, sadnúť si na stôl a porozprávať ti, aký som mala deň, chcem s tebou pozerať filmy a chcem s tebou chodiť do kina, a opiť sa, chcem a objať a chcem ti zavolať a len tak s tebou kecať, chcem byť tvoja skutočná kamoška, a nie len niečo, čo žije na okraji tvojej pozornosti. Jasne niekde vnútri, chcem byt občas aj niečo viac, ale nie takto a nie po tom všetkom, čo sa stalo. Ty si myslíš, že ti navrhujem vzťah??? to máš, preboha o mne akú mienku?Ostať kamaráti? hej, len už mám plné zuby omrviniek, čo mi dávaš. Mám plné zuby toho, kam ma stále podsúvaš. Mám plné zuby veci, ktoré sa ti na mne stále nepáčia. Mám plne zuby toho, že to musím vnímať, vidieť a cítiť, mám plné zuby teba, pretože tak prahnem po tom tráviť s tebou čas, že som ochotná za to nielen bojovať, ale sa aj prispôsobovať. Som preč, snažím sa si oddýchnuť, vydýchnuť, a hlavne nebyť s vami denne konfrontovaná, chcem zas zistiť, kto som, a byť sama sebou...
Písali sme si tri dni v kuse. Odišla som domov, žila a spala. Mama sa starala o to aby som jedla a ja som ako tak začínala fungovať, až na tie momenty keď som sa približovala k svojmu počítaču. Vtedy sa mi zvýšila hladina stresu. Vtedy som mala srdce v krku a čítala ďalšiu správu:
J: Jasné že som neodolateľný keď toto robíš, u teba to je len syndróm odmietnutej ženy tak mi to pripadá, ani sama nevieš čo chceš, nenávidíš ma aj miluješ, a ja nechcem s tebou tráviť čas, nemám o to nejaký záujem, tvoja prítomnosť mi nevadí ale ani ju nevyhľadávam, musíš sa s tým zmieriť, a nepreháňaj to už, časom si zvykneš, a do školy pekne choď, študuj a nenechaj sa rozptyľovať mnou.
M: ako to vieš, drahý ,že je to len syndróm odmietnutej ženy...ale áno, je to jedno vysvetlenie, máš pravdu, len to nemení fakt, že ťa mám strašne rada, že som si ta zavŕtala hlboko pod kožu, že mi na tebe záleží. Čo potom pre teba znamená, že ma máš rad, vieš mne to väčšinou evokuje pocit, že ti na tom dotyčnom záleží, či je to pre teba len fráza, zlatko? nevieš, čo chceš, vieš čo nechceš...časom si zvyknem? sú dva mesiace a je to len horšie, videl si ako sa správam, veď už ani neviem kto som, neviem sa obliekať normálne, nestarám sa o seba ani trosku, jem len vtedy keď to predo mňa niekto postaví, nie som schopná jesť samostatne. Prosím ťa, veď je len otázka času kedy to nezvládnem. Nie som debil. nechceš vzťah so mnou ani ti za mnou nebýva smutno, len ma máš proste rad. Podľa mňa sám nevieš čo chceš. pravdaže nebudem ti chýbať, len keď máš slabú chvíľku....
J: stále neviem o čo ti ide, ako ti ja pomôžem s tvojim "nadýchnutím.
M: O čo mi ide, teraz o seba, buď sa zbláznim, alebo zničím, tak musím ísť. A potom o teba a toho druhého... jasne, a rozčúlil si ma dnes. Myslím si, že sám tomu nerozumieš. Všetko ma svoj efekt. Veď máš to, čo chceš, pokojný život bezo mňa, nemá to pre teba význam, nebudeš piť menej ani viac. Je to že máš ma rad pre teba len fráza? a koľkým slečnám si to za posledný týždeň povedal?
J: No vyplýva mi z toho, že fungovať ako normálny ľudia my dvaja nebudeme, teda aspoň z tvojej strany. Niekedy mi to príde, že ten kto rozmýšľa iba rozumom, si ty. Prečo?? Lebo rozmýšľaš nad každým slovom, každým pohybom, všetkým. Neberieš veci aké sú, ale hlava ťa núti robiť veci ktoré možno ani nechceš. Tak neviem kto sa má zamyslieť.
M: Zas si protirečíš. Za každým mojim pohybom mi príde, že hľadáš slovo vzťah. Za každým, nech sa pri tebe len hlasnejšie nadýchnem mi nezabudneš povedať, že ty nechceš vzťah. Fajn, rešpektovala som to, dokonca si uvedomujem, že by ma to najskôr priviedlo do hrobu, byť s tebou normálne, stačilo mi ako to bolo. Opakuješ mi, že nechceš vzťah tak často, že si sama pripadám, že ťa uháňam...pritom sa tým smerom ani o nič nesnažím, už začnem veriť, že... kocúrovi sa len o mlieku sníva.
Normálny ľudia, asi nie, nebudeme tak fungovať aj keby som sa akokoľvek snažila z mojej strany, ty ma už nikdy nebudeš vidieť realisticky, a nech urobím čokoľvek budem sa ti vtierať ,ja, nech spravím čokoľvek, zakaždým ťa chcem zviesť, mat vzťah... a ja pritom len nechcem omrvinky, nechcem byt pre teba vzduch.
Áno, analyzujem každé jedno slovo, počúvam, skúšam hranice... beriem veci ako sú. Len z niektorými sa nezmierujem ľahko. Ťažko sa zmierujem s tým, že som pre teba len ta najposednejšia, že keď môžeš ma využiješ. Vyžívaš sa v tom, že ma to boli??? nechápem, nevládzem, nezvládam, odchádzam... tak prečo to do toho stále špáraš, nie som pre teba dôležitá, predsa nie. Veď si mi sám povedal, že si to možno všimneš, ale nič to pre teba neznamená, či som tvoja kamoška, či žijem, tak čo...Som len jedna z davu. Nezvládla som ,to OK, ale chápem to. Nie je to pre mňa ľahšie, ale rešpektujem to.
Komentáre