A tak o nejako vznikol nápad založiť si tento blog.Niektorí ľudia sa potrebujú rozprávať, vtedy keď ich niečo najviac bolí, potrebujú to riešiť, poznať názory. A tak som si zas obula túlavé topánky a zmizla som z toho nášho mikrokozmu, malej chodby na intráku, kde každý každého pozná, a každý deň stretáva, kde moja prítomnosť sa stala nežiaducou, a kde každé slovo, každý krok bol nesprávny...
Sme dospelí ľudia, každý mame pred menom titul, každý mame niečo za sebou, a každý z nás žije v tomto mikrokozme rôzne dlho. Vzťahy je to jedine, čo dokážeme riešiť a náš cely život sú len ľudia, chodba a práca, do ktorej každé ráno a každý v inej intenzite chodíme. Náš cely život sú len nádychy a výdychy, a hlavne my, sami, čí ako súčasť niečoho. Sme študenti, ktorý už neštudujú, žijeme študentským životom, ktorý už nie je študentský a patrične za to bojujeme, predlžujeme si mladosť a bojíme sa odletieť. Rastieme a stagnujeme spolu, aj keď každý iným spôsobom. Uväznený vo svojich životoch a hlavách sme sa naučili koexistovať zo všetkým, čo k tomu patri, s láskou, nenávisťou, so sebou. Nie sme závislí od nikoho ale každý mame svoje závislosti a návštevy domov a priateľov sú únikmi k realite a detstvu. Sme dospelí, inteligentní a pritom deti, čo sa jednoducho boja reality, rutiny a život je len jedna veľká party.
A tak som sa jedného dňa stala v tomto mikrokozme nežiaducou. Vraj to už dlho dozrievalo v ľuďoch aj v povahách a tak som musela isť. Vlastne by sa to dalo nazvať útekom, potrebovala som nájsť svoju pôdu, svoj pokoj, seba, potrebovala som sa nadýchnuť, a verte mi, z každým kilometrom z hlavou v okne rýchlika, môj kameň sa zmenšoval. S každým kilometrom čo ma vzďaľoval od Zvolena som bola pokojnejšia. A tak som utekala...na začiatku sa mi o tom nechcelo rozprávať, všetku vinu, všetok strach som tvrdo prijala a niesla ako ťaživú bolesť na chrbte, nespala som, nejedla... najdôležitejší pre mňa sú ľudia a o tých som pravé prišla. Stal sa so mňa bludný Holanďan, ktorý sa opäť snažil nájsť seba. Tak ako milión krát som spravila milión chýb a za tieto nebolo potrebne povedať len prepáč, za tieto som musela pykať.
Včera ma Janči obvinil, že obviňujem ostatných a nie seba, že to beriem ako niečo, v čom som chúďatko, ale strašne sa mýlil. Ja som svoju vinu najprv musela nájsť, pochopiť, prijať a kajať sa, ... Musela som sa pozrieť do jadra mňa samej aby som sa zas postavila, a pochopila som to. Musela som položiť milión otázok mojim najbližším, musela som sa pozerať z iróniou na to, ako ma učia, to čo som učila ja ich, musela som sa pýtať na najhlúpejšie veci... musela som utekať.
Nenašla som samu seba, a ani nikoho iného, ale pochopila som že musím dýchať aby som mohla žít, musím snívať a prežiť si tu bolesť, že muším stavať pomaly a opatrne ako po dlhej chorobe, že muším jesť aj keď všetko chuti trpko a hlavne muším žít sama so sebou.
Vraj trvá len minútu, všimnúť si niekoho zvláštneho, hodinu, aby začať si ho vážiť, a deň k tomu, začať ho milovať... vraj, a najviac zo všetkého dokážu ublížiť tí, ktorí vám boli najbližší. .. pre mňa sa každé jedno vraj,stalo realitou...Za chyby sa platí, ale nechápem, aká je ta daň, hranica toho niekoho milovať a mať rád ? Je dôležité znova a znova niekomu veriť ? Stoji nám to za to? Cely náš život je založený na princípe domina, a za koľko prešľapov sa cele domino zosype? Ako môžme vedieť kedy je láska ľudí okolo nás bezhraničná a bezpodmienečná? Cítime, že sme milovaní ?
Komentáre