Som stará na toto, matne si uvedomujem svoj vek aj svoje postavenie a aj to, že sa správam ako dieťa bez hračky, a zároveň bez rodiča, ktorý by ju krotil... Niekedy keď sa pozabudnem, som opäť bláznivá, sebavedomá som to opäť ja so všetkým čo na mne ľudia nenávidia a milujú... Sebavedomá, žiadaná, plná energie, divoká a nespútaná... Niekedy, ale stále v tom zmätku neviem kto som a neznášam sa za to. Neuvedomujem si, ako zraňujem, ani to čo robím, kým už nie je neskoro a ja zas a znova vidím tvoju tvar a počujem tvoje slova aj tú nenávisť v nich. Chcem kričať. Chcem ziapať chcem sa dotýkať nežne a v zapätí ,prestať ovládať svoje sily... chcem udierať, mlátiť hlava-nehlava, chcem ti to vrátiť... Chcem opäť existovať tam kde už dávno nie som, chcem vrátiť všetko, čo si vymazal.
Chcel si aby som nebola. Vymazal si ma. Neviem či ta to stalo viac námahy ako len stlačiť tlačítko "delete" na klávesnici tvojho počítača, alebo či to bolo zložitejšie. Každopádne to nebolo rýchle ako strhnutie náplasti na ranách, robil si to postupne a ja som to postupne vnímala... Všetko bolo ako jasne popálenie cigaretou na obnaženej koži, a ja som nemohla kričať... netušila som, či to robíš zámerne, alebo len tak, ale každopádne ty si na mňa zabudol... veď ani nebolo pre teba čo zabúdať. Tie malé, ale jasne výbuchy vášne, tie matne spomienky na to že ta niekto počúva, alebo počúval... a predsa. Vymazal si ma, zabudol si, pohol si sa ďalej. Je to tak ako by si chcel, neexistujem a je to ako by som neexistovala. Všetko sa s tvojimi malými „ahoj“ v tme na chodbe, či v jedálni, keď ťa nik nemôže vidieť ani počuť, vrátilo do normálu, tam kde to bolo pred „tým“, pred tým „malým veľkým treskom“ v mojom krátkom živote.
Pre teba to asi neznamenalo nič, len ďalší zárez, matná spomienka bez fyzického dôkazu. tie si odstránil. Ale prečo? Prečo tak pomaly a precízne...?
Viem, počúvam to stále znova, mala by som ti odpustiť prestať sa na teba hnevať... alebo ta zažalovať...alebo pred teba sa opäť postaviť, zobrať všetku svoju zlosť a nenávisť a vykričať ti ju a aspoň chvíľu sa kochať v tvojej zbabelosti a strachu... mala by som poslúchnuť aspoň jedného zo svojich radcov. Mala by som ti odpustiť. Lenže ak ti odpustím, tebe, ktorý si mohol byt mojim priateľom, budem musieť odpustiť sebe. A to asi nedokážem! Nedokážem ti odpustiť, lebo to jediné ma núti stále ráno pozerať do zrkadla. Ja, hrdá, spurná a sebavedomá osoba, čo nikdy nebola taká hlúpa a zraniteľná, ako pred tebou, ako pred tvojimi ocami, pred tvojim pohľadom.. Ja na kolenách!
Viem, že ti raz musím odpustiť, ale bojím sa toho, čo príde potom. Rozniesol si moje veci, daroval moje tajomstva, rozpitval naše intímnosti, vymazal si sa z časti môjho života, a úplne, ale na prach rozmetal zvyšky mojej prítomnosti v tvojom živote. Spravil si so mňa psychopata a predhodil si ma ľuďom... Za všetko toto by si si zaslúžil trest. Pykať tak tvrdo ako tvrdé bolo kráčať zo vztýčenou hlavou, ako ťažké bolo nevidieť tie pohľady a ukrývať chvenie, keď si bol v miestnosti. Za všetko toto by si zaslúžil stáť v rovnakom pekle a čakať na svoje rozhrešenie, na svoj súd... Zaslúžil by si pocítiť aspoň trochu tej nenávisti, čo aj po tak dlhej dobe a na diaľku nesiem v sebe. Aj keď tebe je to už asi jedno. Aj keď všetko, čo si spôsobil, cela ja z mojou povestnou energiou som ti ukradnutá, aj keď si na mňa zabudol. Zaslúžil by si sa pykať, tak ako som pykala ja...Aj pri tejto predstave držím svoj jazyk na uzde a vnútri horím, oči vidia svet z nádychom červenej, za každú nočnú moru, za to ako si po mne rýchlo upratal aj posledne zvyšky, ako si všetkým ukázal, že ja som tá obluda...
Chcela by som byť taká ľahostajná ako ty. Chcela by som sa posunúť ďalej, zavrieť oči a vidieť sa očami tých, ktorý ma majú radi, či aspoň sa o to snažia, chcela by som.... Zabudnúť. Dá sa to u mňa vôbec? Nevládzem odpovedať, na otázky, čo som na tebe videla... Ani na ten vyraz, na tie slova, ktorým mi prezentovali ľudia, ktorých si považoval za kamarátov ich udivenie keď sme začali byt spolu... Čudovali sa mi. A ja už nevládzem vysvetľovať, že za tým žoviálnym alkoholickým oparom, čo sa z teba šíri a za tým nezáujmom sa skrýva inteligentný človek stratený v tom, aký je sám. A vtedy vždy, na moment, začnem veriť, že ťa fakt vidím lepšieho, aký si kedy dokázal byť, že som si ťa v mysli vykreslila jasnejšie a lepšie...
Nedokážem týmto tichým výkrikov vyjadriť dostatočne svoj hnev, a opovážlivo si dovoľujem tvrdiť oprávnený. Nedokážem ani vyjadriť to, čo ma ubíja najviac, moju nenávisť, za všetko, čo si mi vykonal a nečakal ta trest. A o to menej presvedčivo bude znieť moja druha stránka. Tá, pre ktorú sa trápim najviac, tá, ktorej nerozumiem. Môj strach a moja túžba, že už s tebou nikdy nebudem otvorene rozprávať, že už nikdy sa nebudem smiať tvojej svojhlavosti, že už nikdy nebudem pokojne sedieť na tvojom stole, hľadieť ti to očí, hrýzť si do spodnej pery a počúvať tvoje mrmlanie a frflanie nad všetkým, čo sa okolo deje a čo ti zas pokazilo deň. Už nikdy... Lebo vtedy keď zavriem oči, keď zabudnem na malú chvíľku na čas, mi neskutočne chýbaš. Vtedy túžim poznať tvoj názor na malé bezvýznamnosti všedného dňa...
Môj najväčší boj, moja, dovolím si tvrdiť, oprávnená nenávisť a hnev spravodlivosti a chuť byť tvoj priateľ, byť opäť tá, ktorej sa zdôveríš... Moja vojna, moja dilema, či prekliata priepasť, v ktorej som uviazla, lebo kým sa nerozhodnem, kým nejako neukončím tieto stránky nepohnem sa ďalej, nerozhodnem sa a nepodniknem kroky.
A ešte ti mám za čo ďakovať, bez teba, bez tvojej zákernosti ale aj bez tvojho vnímania by som si nikdy neuvedomila aká som, kto som, ani čo môžem zmeniť. Mala by som ti poďakovať. Raz. Keď sa rozhodnem či zabudnem, pohnem sa, odídem... Raz.
Nepredstaviteľne by som si želala aby to toto pomohlo niekomu, tebe alebo mne, aby si čítal tieto riadky, aby si vedel, že sú pre teba, aby si sa niekto zachoval, aby si sa zachoval ako dospelý muž, a nie ako sebecky svojhlavec, aby si mi nejako pomohol sa rozhodnúť. Neviem či mi to dlžíš, ale keby si raz čítal tieto riadky, aby si sa ma aspoň snažil pochopiť, aby to tebou pohlo. Chcela by som aby si spomenul, pykal či sa kajal. Chcela by som veriť, že božie mlyny melu pomaly ale isto. Chcela... hold, už som asi pristará.
Nemusím napisať tvoje meno, ani to nijak zdôrazniť, ak čítaš tieto riadky, vieš, že sú o tebe. Aj keď to bolo na začiatku mojim zbožným prianím aby si ich čítal, nie je dnes.... ako keby to mohlo ešte niečo zmeniť....
Komentáre