Nenávidím opicu. V hlave mi treští a premieľajú sa mi zbytky rozhovoru z minulej noci. Premieľajú sa mi ako v čiernobielom filme malé útržky skutkov, čo som vykonala a spomienky a ja ich neviem vypudiť. A o tom že pijem veľa vody a nepomáha to na ten spaľujúci pocit smädu v hrdle, isto nikomu nemusím hovoriť. A na tu odpornú chuť na jazyku, ktorý by som najradšej vydrhla ryžovou kefou by som najradšej zabudla.
Milujem opicu. Milujem ten stav, kedy mám zelené oči a v ktorom mi je všetko akosi zázračne jedno. Všetku svoju ohromnú energiu vykladám len na to, aby som zostala na živé a vzpriamenou hlavou a miliónty krát si sľubujem, že už nikdy nebudem miešať alkohol. Milujem stav, kedy sa všetky útoky na mňa menia na prach.
Neviem, ako si pridlho som brala život v tomto mikrokozme, za jedine a správne, ako si pridlho som riešila vzťahy okolo mňa ako tie svoje, akosi pridobre som si zvykla na to, že ľudia okolo mňa sú taký, aký sú. Že ja som ako ona. Ako deti, ktoré sú dospelé, aby žili v tomto svete, ale nie dospelé v tomto miniuniverze, v tomto malom vesmíre a na tomto malom intráku.
Akoby sa báli dospieť a vzdať sa svojich zlozvykov.
-A ty sa čuduješ, že o tebe toľko ľudia vedia, keď si píšeš ten blog!- Jazyk sa Ďoďovi plietol a okrem toho, že momentálne som fyzické zosobnenie toho, čo ho najviac rozčuľuje a čo nenavidi sa mi tato veta odvíja v hlave s toho mixu spomienok na minulý večer ako jojo, stále dookola.
Keď som si začala písať tento blog, tým viac som chcela vypísať svoju zlosť, strach, vysvetlenie a nájsť svoj konsenzus, svoj mier. Ospravedlňovala som svoje konanie, a vysvetľovala som ho. Boli to moje nemé výkriky do tmy a tá tma hustla okolo mňa, a mala som jedine prianie, tak ako som sa menila ja, tak ako som progresovala a rástla ja, tak nech to vidia aj oni, nech ma pochopia a odpustia mi, nech mi dajú šancu, nech ich to aspoň trošíčka zmení . Lenže čas plynul a nemenilo sa nič, boli ako kamene, ktoré obrastajú machom a ja som si začala uvedomovať, že to nečítajú, že to nevidia a že to nič nezmení, a tak sa stal tento blog mojim deníčkom, mojim maliarskym platnom, mnou... Anka za jeden a pol dňa pomaľovala steny, pretože po rozchode sa jej potrebovalo uľaviť, ja som napísala milión slov a s každým jedným ten balvan, čo som mala na pleciach bol menší. Prestala som chcieť, aby to čítal niekto s nich, aby ma chápali. Pretože ja som nechcela viac chápať ich a nedokázala som si to pripustiť. Priveľa riešim, priveľa sa zamýšľam, priveľmi vnímam každou svojou podprahovou bunkou vzťahy a pridobre ich vidím. A zistila som, že už mi za to nestoja
- Vieš, oni mi chýbajú, stále ich mam rada, chýbajú mi maličkosti ...- zavzlykala som a po tvary mi stekala slza.
-Ale ono sa to už nevráti, je to minulosť, už nikdy to nebude také ako pred tým, a už sa stým konečne zmier- zvýšil na mňa hlas Peťo a rovnakým tónom pokračoval.- Oni ti neprajú nič dobre a ty to stále nechceš vidieť.-
Bola to jedna z našich žabo-myších hádok o podstatných veciach a o tom, že on stále nevidí vo mňa posun, že by to so mnou niečo robilo. A žijem v minulosti, pozerám sa na ľudí, ktorých som tak mala rada a opäť vyhráva moja ješitnosť, pretože najviac ma zožiera to, ako som sa v ľuďoch dokázala tak veľmi zmýliť, ako to, že som to nevidela, či skôr nechcela vidieť.
Najhoršie je že som bola súčasťou tejto machinácie, tejto hry, týchto reči, že som s nimi rozoberala do detailov každého o kom sa chceli baviť, každé jedno slovo čí pocit. Že som nevidela kam ma to posiela a posúva. Bola som tak dlho uzavretá v sebe, nechodila von a nepila, nebavila sa, a Janka mala pravdu, keď povedala, že človek k sebe priťahuje takých ľudí, akých najviac potrebuje.
-My sme boli v tom čase rovnaké. Preto sme sa priťahovali, preto sme chceli spolu tráviť čas, ale už to tak nie je.- odhrnula si ofinu z oči, v ktorých sa jej sebecky neodrážalo nič, obrnila sa, postavila si obranný val a nebola schopná priznať ani pripustiť svoj podiel viny, ani že sa jej to nejak dotýka. A radšej chcem veriť, že je to tak, že je to len obrana stratégia, ako vidieť to, že som sa v ľuďoch tak zmýlila na začiatku, že v nich nie je nič dobre a pozitívne. Že jedine, čo sa o nich dá povedať je ich pud sebazáchovy, je upriamený na to zachovať si tvar a ľahkú cestu. Že priznanie chyby by ich oslabilo a zatriaslo nimi, aj keď to jedine im fakt nemôžme zazlievať, pretože aj s tým mám ešte občas problém, ale mam taký pocit, že pred tým, pred týmto blokom to bolo horšie.
-Ja sa chcem správať sebecky a tvoja a Jakubova prítomnosť ma oslabuje, boli to staré časy, ale ja už nežijem v minulosti. Chcem byt sebec.- samoľúbo sa zatvárila Janka a chystala sa odisť, a mne docvakol jeden závit a videla som, že mala pravdu, že v tom čase sme boli rovnaké viac ako to sama chcela vidieť, pretože s nej priam bilo do oči len jedno- JA, nik iný len JA. Možno jedináčikovský komplex, neviem, ale aj u mňa to tak dlho bolo, a pre mňa vcelku úsmevný paradox je, že to bolo to, čo mi aj z Ďoďom a Jančim vyčítali najviac, a mne dlho trvalo kým som to pochopila a videla. A bolo by trúfalé tvrdiť, že som to zmenila a bolo by velmi trúfalé tvrdiť, že už taká nie som, ale každým dňom sa o to, to zmeniť sa snažím čoraz viac.
-Ďoďo je môj brat, Veronika je moja rodina...- vychrlila na mňa Janka desiatky slov, jazyk sa jej neplietol, ale podľa panovačného tonu v jej hlase som vedela odhadnúť hĺbku opitia. A v mojej opitej hlave sa ďalšie slova strácali, ako ten spomalený film, no pamätám si aj to posledne, čo povedala, aj ten nechápaví pohľad na tvári chudáka kamaráta, ktorý ničomu nerozumel. Nonšalantne zahasila cigaretu.- Ty nevieš, čo je to rodina!- a odkráčala spokojná sama zo sebou
Chúďa, ľutujem ju, lebo významu toho slova asi nikdy nepochopila a nikdy nepochopí, nepochopila mňa a prečo som ešte na Slovensku a ani prečo sa teším domov. Rodina pre mňa nie slovo, sú to tvare a zodpovednosť za seba a za nich, pretože ako by mňa bolela strata každého jedného člena, tak by ich bolela strata mňa, tak ako ja ich chcem vidieť šťastných tak aj oni mňa a hlavne za každý jeden bozk na tvar sa mi neustále oplatí vracať a chápať tie vrásky, čo som spôsobila a obýjmať sestru, len pre to, že ju mám a hlavne mi vždy dokáže povedať pravdu, keď to iný nedokážu. A som strašne bohatá, lebo poznám pravý význam slova priateľ, aj keď ich nie je mnoho, len hŕstka, viem, že keď o pol tretej ráno zavolám, že som spadla a že mi treba pomôcť sa postaviť, tak mi len dajú časový údaj, koľko ešte budem na zemi a za koľko ku mne docestujú, bez jedinej otázky čí podmienky. Pretože pravý priateľ sa ti nikdy nepletie do cesty, iba keby si padal. Pretože pravou úlohou priateľa je stať pri tebe, keď sa mýliš, keď más pravdu, stojí pri tebe skoro každý... a toto nikdy nepochopia a nepochopili.
Už to nechcem zmeniť ani napraviť, je my zle pri pomyslení, že koľko ma to stalo úsilia. Vnútri mňa je strašne bez pocitové prázdno, v nutrí mňa je len zmierené ticho. Nehnevám sa už tak veľmi, ale stále cítim zlosť, a pohŕdam a ľutujem ich. Za to zlo, čo majú v srdciach a v dušiach. Toto som ja, a som aká som, a pre nich sa ich strach a ich osobne zlo pretransformovalo do niečoho v mojej podobe. Dokážem im spraviť peklo na zemi a dobre si uvedomujem tuto cestu a všetku moju ľudskú povahu láka sa po nej vydať, ale prečo? aký by to malo význam... Som zla? Áno, a kým nenajdem svoj pokoj, všetko dokážem riešiť a rozobrať až do atómových častíc, som prchká, a riadim sa srdcom, a dokážem splanúť a moje oči zozelenieť rýchlosťou svetla. Ľutujem ich, pretože ich detinská tvrdohlavosť, dedená z generácie na generáciu raz dovedie tam, kam ja nikdy nepadnem. Ľutujem ich za zabednenosť a povrchnosť ich pút a vzťahov, ľutujem ich za popieranie seba samých.
Bola som súčasťou ich mašinérie, bola som súčasťou ich vzťahov a neľutujem to, ale áno, tie časy už pominuli, a aj keď je mi za nimi stále smutno, kým oni zostali stáť a vyhrievať sa na výslní seba samých ja som šla vpred, a aj keď robím malé kroky, nikdy sa za ne nebudem musieť ospravedlňovať.
Chyba mi len niekto iný, a z poľutovaním môžem povedať, že ak Ale tiež tam bolo jedine možne riešenie, a toto ma tých ciest viac. A najkrajšia je ta s úsmevom na tvári. Páni a dámy, nemám pocity ani ľútosť ani štipku pokusu o snahu a ani nič...Vakum. Je to ako to je. Ale teraz si uvedomujem, že som ich tam podvedomí chcela aj využiť, a nehanbím sa za to.A čo mam pred sebou? útek z pekla, lebo tu v tom našom mikrokozme sú všetci napnutý na prasknutie a už to praská v základoch a Peťové
A pikoška večera, posledný film, čo sa mi odohráva v hlave... Vyšla som von, s cigaretou, tou ktorú voláme klincovka, s tou ktorá z mierne pripitého človeka vie zraziť na kolená, pretože ten nikotín urýchľuje a schladzuje.
- Dáš mi oheň? -Spýtala som sa Ďoďa, von sme stali len mi dvaja a prisahám, nič som nechcela riešiť len fajčiť. Vytiahol zapaľovač a gentlemanským gestom mi pripálil.
- Čo odo mňa vlastne chceš?- spýtal sa s pohľadom upreným do prázdna a ja som v tom pripitom mozočku nechápala, o čom to vlastne hovorí a hlavne prečo.
- Nič.- zasmiala som sa, to bolo jedine na čo som sa zmohla. -Veď som ti písala SMS ešte v starom roku, že ti odpúšťam.-
-Hej na také správy neodpisujem.- na chvíľku som mala pocit, že zmäkol jeho pohľad, a potom prišiel príval slov, ktorý som síce vnímala a počúvala, ale nič so mnou nerobili...-Chcem sa ti zdraviť iba vtedy, kedy ja chcem....- a kopec siláckych rečí, lebo keby ho ktokoľvek požiadal, aby namaľoval zlo, bude mať moju tvár, pretože celú svoju nenávisť vložil do mňa. A ani neviem, čo povedal, ale viem, že som ho chytila za slovíčko.
-Chceš mi streliť? Chceš ma zbiť?- ironicky som sa usmievala, a čakala na odpoveď.
-Áno, chcem.- prišla odpoveď a musím pripustiť, že ma prekvapila.
Odpovedala som mu to isté, čo pred rokmi Teč.- Na, poslúž si!- a nastavila líce.
- Nespravím to, ženu neudriem!- nonšalantným oblúkovým gestom odhodil cigaretu a rýchlo odkráčal. Možno to bolo aj tým, že k nám kráčal Peťo...Neviem, ale každopádne ma to šokovalo. Aj keď to potom pred Jankou poprel, povedalo mi to mnoho. Mal si poslúžiť, mal mi streliť facku, bola by som rada. Neurobila by som zo seba chúďatko, ako on, ale za klobúk by si to nedal...
Komentáre