Vošla som do jedálne našej školy. Tato škola ma 3000 študentov ,ale ja vám garantujem, že ak niekoho nechcete vidieť, chodíte tak opatrne po skole, intráku, či meste ako prvotriedny špión, je takmer iste, že ho stretnete tam, kde najmenej chcete, v jedálni.
Ešte rozospatá, pred raňajšou kávou, strapatá, som zamyslene kráčala k pultu, keď tu priamo predo mnou sedel za stolom Janči. Netváril sa veľmi nadšene, že ma vidí a ja som znervóznela. Objednala som si a zamierila k prvej voľnej stoličke zložiť si veci.
- Pod si sadnúť ku mne.- ozval sa Janči.
A ja som pomerne zbrklo poznamenala, pri tom ako som si presúvala veci, - Myslela som, že už dojedáš.- až potom som pozrela do jeho taniera a zahryzla si do jazyka.
- Más ten pocit..?- v tanieri bola ešte viac ako polovička porcie praženice. Hups...
Otočila som sa, že si idem zobrať svoj tanier a Janči sa tiež postavil, že si ide pre čaj. A vtom som ho zbadala. Vedľa nás pri malom stolíku s kamarátmi sedel Zajačik. Presne ako na začiatku, ja s Jančím osobitne, a on tam na nas hľadí... Ruky sa mi od návalu pocitov rozklepali, cela som znervóznela, a dúfala som, že si to ani jeden z nich nevšimne.Tato škola ma 3000 študentov a ja tam stretnem oboch tých, ktorých z toho množstva ľudí nechcem stretnúť a naraz v jednej miestnosti a to bolo ešte ráno....
Ta party pred viac ako 3 mesiacmi,ked sa to vsetko začalo posúvať, bola šialená, hneď ako som podvečer vošla k Janke do izby, som to cítila. Keď nám Janči nalial prvý pohárik, zaiskrilo to. Cítila som to.Vtedy mu dal Ďoďo na starosť opiť ma. A tak sa začala party, ktorá aj na mňa bola uletená. Ani neviem ako, pili sme pomerne veľa, poldeci za poldecim sa prevracalo a chlapci varili guľáš. Ja neviem, Janči sa staral o môj pohárik a ja som si to iskrenie uvedomovala čoraz viac.
Pravdaže aby naše pľúca nezaostávali za pečienkou statočne sme to dopĺňali cigaretami, aby nikotín nahradil, to čo metabolizmus už odbúral. A tak sa Ďoďo na jednej fajčiarskej pauze poznamenal, že len teraz sa začína sezóna osláv - ...potom ma Jančiho narodeniny a aj meniny.- a ja som zbystrila...- Ty si rak?-
-Hej- usmial sa.
-Aj ja. Hm, tak od teba by som sa asi mala drzať dalej, tí mi dobre dokážu zamotať hlavu.- a zasmiala som sa.- A aj zlomiť srdce. Ja a druhý rak, vražedná kombinácia.- Bol to pochabí žart, ale aj tvrdá realita.Vrátili sme sa do izby a sadla na Jančiho stolička. Bili sme sa o to kreslo, boli sme ako malé pochabé deti ... Bili sme sa dosť dlho na to ,aby nám to zanechalo dostatočné modriny na tele, a keď sa to už na izbe začalo riediť, noc sa prehupla do nového dňa, som mu ja pokojne sedela na kolenách a on ma začal pomaly hladkať po rukách. Bolo to také príjemné, zimomriavky som mala všade, a spolu s tým alkoholovým oparom nad rozumom mi bolo jedno, kde sme a kto nás vidí. Janka s Ďoďkom si išli zapáliť,už sa nevratili a my sme ostali sami, s posledným naliatym pohárikom. Jedným, aby sme si ho rozdelili. Ta jedna pesnička mi znela stále v ušiach dookola.
„Už dávno nepoznám - čo znamená láska. Už dávno nevidím - tvoju tvár. Preč sú dotyky , v srdci nám už nepraská. Ten oheň žiarivý - čo nemá pár...“otočila som sa, a naše pery sa priblížili. Už sme sa skoro pobozkali... „Objímam ťa zas - a zas nám v kostiach praská. Po 100 000ci raz - volá sa to láska...“ keď dohrala pesnička a spolu s ďalšou prišiel aj prvý bozk. A potom ďalší. A ďalší... preniesol ma na posteľ a tak sme takto skúmali našu pokožku a pery až do pol piatej ráno... keď som si ľahla do postele bola som omámená a isto zmätená.
Ráno, teda o 5 hodín na to, sa otvorili dvere, Zajačik vošiel, a bez okolkov vliezol ku mne pod perinu, začal pozerať Simsonovcov. Bola som rozospatá a ospala, a v hlave som mala výčitky svedomia, za to ako sa správam, a Zajačik si cezo mňa len prehodil ruku pohladkal ma po lici a spýtal sa ma aká bola party. Povedala som mu, že sa niečo stalo, že som niekoho stretla a on sa len smial, že či už to bude štvoruholník mojich vzťahov. Kruté ale pravdivé... Nevydesilo ho to, neprekvapilo a necítil sa ohrozený. Nebral to vážne a ani ja.
A cely deň sme robili také maličkosti. A ja som cely deň myslela na to, čo som vykonala, na to aké to bolo spontánne a bláznivé. Keď som si k Ďoďovi prišla vypiť kávu, spočítala som si rany.
– Mam na rukách 5 modrín, jednu odreninu a cucflak na chrbte.- usmiala som sa- Tak to by som asi mala Jančimu napísať, čo? Hm, to nie je fér, veď vyzerám ako po boji, ako to našim vysvetlím.- pozrela som na Ďoďa.
Ten si potiahol s cigarety a pozrel na mňa. –No bili ste sa ako malé deti. Ak chceš tak mu napíš- pozrel na mňa takým pohľadom, ako že zas vie, či si mysli, viac ako hovorí.
- Nemám číslo- a on vytiahol mobil a nadiktoval mi ho.
Ešte asi hodinu som sa odhodláva, a keď Zajačik sa išiel prezliecť som napísala správu.
Myslela som si, že mi na tom nezáleží, ale keď som netrpezlivo čakala na odpoveď, zacala som sa cítiť čoraz patetickejšie. Až kým sa do ticha neozval zvuk správy...
Zajačikovi som navarila večeru, pomohol mi upratať, rozprávali sme sa a večer sme si zapli film, zaspala som, a posledné, čo si pamätám bolo ako mi dal pusu na celo...
Ráno som stavala skoro, zbalené veci som už mala, a utekala som domov na predlžený weekend s rodičmi a Zajačik ďalej spal v mojej posteli... V hlave som mala zmätok, ale čo som vtedy nepripúšťala, aj v srdci.
Komentáre