Život v mikrokozme

Vždy budeme spolu priateliť...však vieš, ....vždy budeme spolu priateliť, vieš toho príliš...“ Toto som si prečítala dnes na pohľadnici. A viete, že už to neľutujem.... A hlavne dnes nič neľutujem. Moja mama hovorila, keď som bola mala, že oteckovi na hlave sedí gybonik a usmieva sa, preto sa raz po jednej akcii s kamarátmi zobudil ako mu trieskam do hlavy drevenou kockou a pýtam sa ho, kde je ta opička, lebo sa s ňou chcem hrať a mamina povedala, že nám donesie opičku. Mala som dva roky a nechápala som to... Dnes to chápem a to pochopenie mi treští v hlave.

Pred pár mesiacmi som si začala písať tento blog, bola som sama, na dne a plna emócií ,zlosti strachu a všetkého, čo ma len klátilo na dno. Asi ešte nikdy som sa necítila taká opustená, a videla som cely svet len čierno. Pritom som len mala zavreté oči a nechcela som vidieť, mala som podkopnuté nohy a silne som narazila, na to čo ma vždy dôkaze položiť... na slová ako nemám ťa rád. To je to, čo mi vždy najviac ublížilo... Viem, som dosť stará na to aby som to chápala a aby som vedela, že ma celý život niekto nebude mať rád, ale vtedy nie, nechcela som vidieť, že som sa v ľuďoch tak veľmi zmýlila....