Život v mikrokozme

-Hneď ako ste vošla do miestnosti som zachytila, že máte veľmi silnú energiu. Väčšinu ľudí núti sa stiahnuť do defenzívy alebo naopak útočiť na vás. Pozor na to! –Okrúhla pani, asi okolo 45-ťky sedela oproti mne a pozerala na mňa múdrymi očami – Viete, najpodstatnejší druh našej komunikácie prebieha mimo našich zmyslov, rozhovor dvoch ľudí je prekrytie dvoch energii a tá vaša je veľmi silná, ba až hrubá, akoby mužská... Ste veľmi silná osobnosť-

Za oknom vlaku sa miešajú sychravé farby zimy bez snehu a začínajúca jar s lúkami plnými snežienok a šafranu. Zo slúchatok sa ozýva hlasná hudba a na tvary sa mi mihajú tiene, každý jeden za každú myšlienku, čo mám. Ty ľudia oproti mne si musia myslieť, že som blázon. Raz sa mi na tvári odvíja smútok a inokedy zas úprimný a rozžiarený úsmev, a myslím, že už som si bokom ruky stihla utrieť aj niekoľko sĺz. Vraciam sa po 6 týždňoch domov na pár dní, aby som mohla zas odísť . Zas som utiekla, lenže tento krát do samoty - do svojej hlavy. A dosť ďaleko...

Nemôžeš sa stále obzerať,- poznamenal Peťo -raz ho aj tak stretneš!- Vonku sa stmievalo. Cíťiť bolo tak jemný-skoro -jarný vzduch a ja som mala pocit akoby som nikdy neodišla a nie bola preč 6 týždňov. -Lenže, Zlatko, ja ho tam vnútri vlastne asi chcem stretnúť a aj s ňou! Chcem byt konfrontovaná so svojimi pocitmi. A je mi jasne, že to zabolí.- potichu som sa priznala a povzdychla si. – Ale žiarlivosť je prirodzená, a je to lepšia ako mať nočné mory, Z toho, čo splodí môj fantáziou prebitý mozog. Vieš, aké som mala sny ?! - stíšila som hlas.- Chcem vedieť na čom v sebe som aj za cenu, že zas nebudem môcť v Ľjubľjane spať. Aj zle správy sú správy...