Život v mikrokozme

Stane sa to, čo sa ma stať... Do akej miery môžme ovplyvniť svoje konanie? Do akej mieri sú naše rozhodnutia ovplyvnené našimi emóciami a hormónmi? do akej miery sme schopný rozhodovať sa o našich skutkoch pod návalom citov či splanutí?... Je žiadostivosť poľahčujúca okolnosť pred morálnym sudom? Emócie sú to, čo tvorí moju osobnosť. Rozum sa ich snaží len nezmyselne skrotiť, ale takmer nikdy sa mu to nedarí... "Nikdy neľutuj svoje rozhodnutie, lebo v tom momente si to chcel" - A ja som to v tej chvíli chcela. Môj mozog myslel len na to, moje telo sa triaslo, sústredila som sa len na neho... Zabudla som na rady a rozhodnutia. Zabudla som na to, čo je morálne, slušné, či správne. Chcela som si pripomenúť tie pekne spomienky,v tom momente chcela som jeho a len jeho...

-Aj tak obaja čakáme, kedy si začneme strhávať šaty- ležali sme v jeho posteli, tak ako veľa krát pred tým, a pozerali seriál. Veľa krát pred tým, ako mi povedal že ma neľúbi. Ja schúlená do klbka, on za mnou, jeho dych som cítila na krku, nohy som si zahrievala o jeho nohy...a aj ja som to cítila. -Ty necítiš to iskrenie medzi nami vo zduchu? - zahniezdil sa, - Ak sa ešte trosku pohneš, za chvíľu ťa niečo začne tlačiť- a ja som to cítila ( nie to čo by ma mohlo tlačiť), cítila som to dusno, aj to neuveriteľné iskrenie pri každom samovoľnom dotyku, cítila som tu horúčavu, čo sa mi šírila z líc, vedela som čo chcem, ale netušila som akú cenu chcem za to zaplatiť.

Jeden môj priateľ mi napísal: buď kto si a hovor, čo cítiš, pretože to, kto si čo myslí, nie je podstatné a kto je podstatný si nič nemyslí... Neviem kto som, ale viem aká som, neviem čo bude v mojom živote podstatne, v budúcnosti, ale viem, čo je pre mňa podstene teraz...Triezvo sa pozerám na väčšinu svojich zlých vlastnosti, ale neviem ich zmeniť a môj boj s nimi je nepodstatnejší ako boj s veternými mlynmi .

-Si nejako nezvyklo ticho- stáli sme na balkóne malej bytovky a fajčili, robili sme to tak veľa krát, že sa to ani nedá spočítať. Otočila som hlavu a zbadala som ten ironicky vyraz ktorý som tak dlhé roky milovala a usmiala som sa... -Mam v hlave milión šesťsto päťdesiat myšlienok plus jednu a nechcem to riešiť- -Číže milión šesťsto päťdesiat šesť -opätoval mi úsmev Andy. -Vieš, rozmýšľam že napíšem knihu- -A bude ta kniha aj o mne? - ležérne si potiahol s cigarety, a ja som prikývla -Tak ma nezabudni spomenúť v poďakovaní. A o čom bude ta kniha?- -O tom, čo všetky, o citoch vzťahoch a problémoch -odpovedala som, pridobre som vedela že ma pozná, aby chápal o čom hovorím. -A to ešte stále je o čom písať, keď o tom píšu všetci? -zasmial sa a ja som pokrčila plecom....