Život v mikrokozme

Chceme byť milovaní. Ak sa nám to nepodarí, chceme byt obdivovaní. Ak sa nám to nepodarí, chceme byt obávaní. Ak sa nám to nepodarí, chceme byt nenávidení a opovrhovaní. Jednoducho chceme v druhých prebudiť nejaké emócie. Lebo duša sa trasie pred prázdnotou a túži po kontakte za každú cenu... (Soderberg)

Ticho na chodbe sa zas dalo krájať. A v mojej duši sa o tichu nedalo ani hovoriť. Na vonok som bola normálna, navonok som to bola ja. Len pozornejší pozorovateľ by si všimol ako sa o seba nestarám, len môj priateľ by si všimol, že ten oheň z mojich oči pohasol. Jedla som, spala a hýrila, ale bez duše. Z kľudňovala som svoje srdiečko, ktoré ma prebúdzalo s tým istým strachom každé ráno, a tým svojim hlasným a prudkým búchaním mi pripomínalo, že to stále boli.

Keď po niečom dlho túžite a nemôžete to mať... Odopierate si to, lebo cena za to je privysoká, lebo za to budete platiť nejakú dobu, lebo inú možnosť nemáte a nevidíte Nestačia vám nejaké náhrady a umelé sladidla. Nechcete ich. Keď po niečom dlho túžite, snívate o tom, a keď to potom dostanete, istú radosť, ten dlho odopieraný pôžitok vám takmer vždy pokazia výčitky svedomia. Male vtieravé myšlienky, výčitky a strach.

Život začal pomaly plynúť, svet sa pomaly začal otáčať a ja som opäť začala žít, aspoň som si to myslela. Začala som chodiť von s ľuďmi, každú chvíľu s niekým iným, a začala som sa tváriť, že som nad vecou. Začala som chodiť s kamarátmi do kina, hľadať zámienku aby som cele dni nesedela za počítačom. Život nebol normálny, len ja som si to nahovárala. Zaľudňovala som svoje srdiečko, ktoré ma prebúdzalo s tým istým strachom každé ráno, a tým svojim hlasným a prudkým búchaním mi pripomínalo, že to stále boli.