Život v mikrokozme

Tak ako keď hádžete mincami v knihe premien, tak ako keď hľadáte premenlivé čiary, ja som pochopila význam prechodníkov v mojom živote. Pochopila som význam všetkého, čo sa vo mne dialo. Pochopila som prečo sa to muselo stať ... A vo mne zostal len chlad, pokoj a vyrovnanie. Tak dlho som niesla vinu za všetko, čo sa stalo, tak dlho som sa obviňovala, tak dlho som sa úporne snažila, to napraviť. Cítila som sa vinná za všetko. A nekajala som sa, len som to dusila v sebe.... po tom toto bolo ako nastaviť tvár slnku. Zlosť boli menej ako vina, verte mi!

Pri mojej setsre vždy pochopím, že vek nič neznamená. Tak ako sa spieva v jednej pesničke: I am young, but I have age... Moje skúsenosti sú nič proti jej úprimnosti a čistému pohľadu na vec. Ma, čo ja nikdy už mať nebudem, čistotu v myšlienkach. Dar vidieť všetko s nadhľadom. Jediný človek, ktorí nemá strach mi povedať pravdu je moja o par rokov mladšia a neskúsenejšia sestra. A zakaždým, keď dostanem od nej facku, štípe viac ako od kohokoľvek iného ,pretože... Krv nie je voda. Pretože tak ako nesie tie iste gény ako ja, pozerá sa na mňa bez servítky.

Niekedy nám osud zošle radcu, ktorému stačí pár slov na to, aby nám ukázal ten správny smer. Niekedy sa nám odpovede prisnia a inokedy musíme zas zakopnúť na to aby sme pred sebou videli ten správny smer. Som majster na úteky, no jedno som však pochopila za tie roky, čo pred problémami utekám aj na druhy koniec sveta: „Na svete niet prístavu, kde sa môžeš ukryť pred samým sebou...“ som majster v balení veci, dokážem mať kúpenú letenku do 15 minúť, ale postaviť sa čelom k ľuďom a čakať, čo sa bude diať skúšam robiť prvý krát ....

Stane sa to, čo sa ma stať... Do akej miery môžme ovplyvniť svoje konanie? Do akej mieri sú naše rozhodnutia ovplyvnené našimi emóciami a hormónmi? do akej miery sme schopný rozhodovať sa o našich skutkoch pod návalom citov či splanutí?... Je žiadostivosť poľahčujúca okolnosť pred morálnym sudom? Emócie sú to, čo tvorí moju osobnosť. Rozum sa ich snaží len nezmyselne skrotiť, ale takmer nikdy sa mu to nedarí... "Nikdy neľutuj svoje rozhodnutie, lebo v tom momente si to chcel" - A ja som to v tej chvíli chcela. Môj mozog myslel len na to, moje telo sa triaslo, sústredila som sa len na neho... Zabudla som na rady a rozhodnutia. Zabudla som na to, čo je morálne, slušné, či správne. Chcela som si pripomenúť tie pekne spomienky,v tom momente chcela som jeho a len jeho...

-Aj tak obaja čakáme, kedy si začneme strhávať šaty- ležali sme v jeho posteli, tak ako veľa krát pred tým, a pozerali seriál. Veľa krát pred tým, ako mi povedal že ma neľúbi. Ja schúlená do klbka, on za mnou, jeho dych som cítila na krku, nohy som si zahrievala o jeho nohy...a aj ja som to cítila. -Ty necítiš to iskrenie medzi nami vo zduchu? - zahniezdil sa, - Ak sa ešte trosku pohneš, za chvíľu ťa niečo začne tlačiť- a ja som to cítila ( nie to čo by ma mohlo tlačiť), cítila som to dusno, aj to neuveriteľné iskrenie pri každom samovoľnom dotyku, cítila som tu horúčavu, čo sa mi šírila z líc, vedela som čo chcem, ale netušila som akú cenu chcem za to zaplatiť.

Jeden môj priateľ mi napísal: buď kto si a hovor, čo cítiš, pretože to, kto si čo myslí, nie je podstatné a kto je podstatný si nič nemyslí... Neviem kto som, ale viem aká som, neviem čo bude v mojom živote podstatne, v budúcnosti, ale viem, čo je pre mňa podstene teraz...Triezvo sa pozerám na väčšinu svojich zlých vlastnosti, ale neviem ich zmeniť a môj boj s nimi je nepodstatnejší ako boj s veternými mlynmi .

-Si nejako nezvyklo ticho- stáli sme na balkóne malej bytovky a fajčili, robili sme to tak veľa krát, že sa to ani nedá spočítať. Otočila som hlavu a zbadala som ten ironicky vyraz ktorý som tak dlhé roky milovala a usmiala som sa... -Mam v hlave milión šesťsto päťdesiat myšlienok plus jednu a nechcem to riešiť- -Číže milión šesťsto päťdesiat šesť -opätoval mi úsmev Andy. -Vieš, rozmýšľam že napíšem knihu- -A bude ta kniha aj o mne? - ležérne si potiahol s cigarety, a ja som prikývla -Tak ma nezabudni spomenúť v poďakovaní. A o čom bude ta kniha?- -O tom, čo všetky, o citoch vzťahoch a problémoch -odpovedala som, pridobre som vedela že ma pozná, aby chápal o čom hovorím. -A to ešte stále je o čom písať, keď o tom píšu všetci? -zasmial sa a ja som pokrčila plecom....

Táto básnička vznikla 2002 v lete,a stále sa mi vracia ako bumerang... V spomienkach tak ako keď som dosocaná ležala v tráve, tak ako keď som hľadela cez okno za Mattom,tak ako teraz sa ráno zobúdzam na ten ťaživý pocit na srdci... Veci sa v živote vracajú v cykloch, paradoxne pre to aby si sa postavil na nohy,musíš klesnúť zakaždým ešte hlbšie.Každy nádych bolí viac a viac...