Život v mikrokozme

-Do kedy budem narážať na trosky svojho bývalého vzťahu...? – zúfalo sa pýtala Natália, keď už nedokázala naškrobiť úsmev na tvar a z dokonalou fasádou vyjsť ráno zo svojej izby. Akoby čas pri rozchodoch a problémoch nehral rolu, veď v láske a vo vojne je dovolené všetko a nie je podstatne, či sme sa ľúbili roky alebo dni... bola to láska, a boli to, každého rovnako a predsa ináč.

Bože, ako by som si chcela rozumieť! Bože, ako by som chcela poznať odpovede na tých milión otázok, čo sa mi víri v hlave, ako by som chcela zabrániť tým nočným morám a tým večným hádkam, ktoré sa prehrávajú v mojej mysli, vždy keď len na chvíľu prestanem ovládať svoje myšlienky. Bože, ako by som ťa chcela ovládať, tak ako dokážem ovládať tých, na ktorých mi nezáleží a pritom tam za tými zavretými očami viem, že to nemôžem a ani nedokážem. Tak strašne by sa ta chcela vidieť bez masky, takého ako si, takého ako ťa nedokážem vidieť jasne....

-Hneď ako ste vošla do miestnosti som zachytila, že máte veľmi silnú energiu. Väčšinu ľudí núti sa stiahnuť do defenzívy alebo naopak útočiť na vás. Pozor na to! –Okrúhla pani, asi okolo 45-ťky sedela oproti mne a pozerala na mňa múdrymi očami – Viete, najpodstatnejší druh našej komunikácie prebieha mimo našich zmyslov, rozhovor dvoch ľudí je prekrytie dvoch energii a tá vaša je veľmi silná, ba až hrubá, akoby mužská... Ste veľmi silná osobnosť-

Za oknom vlaku sa miešajú sychravé farby zimy bez snehu a začínajúca jar s lúkami plnými snežienok a šafranu. Zo slúchatok sa ozýva hlasná hudba a na tvary sa mi mihajú tiene, každý jeden za každú myšlienku, čo mám. Ty ľudia oproti mne si musia myslieť, že som blázon. Raz sa mi na tvári odvíja smútok a inokedy zas úprimný a rozžiarený úsmev, a myslím, že už som si bokom ruky stihla utrieť aj niekoľko sĺz. Vraciam sa po 6 týždňoch domov na pár dní, aby som mohla zas odísť . Zas som utiekla, lenže tento krát do samoty - do svojej hlavy. A dosť ďaleko...

Nemôžeš sa stále obzerať,- poznamenal Peťo -raz ho aj tak stretneš!- Vonku sa stmievalo. Cíťiť bolo tak jemný-skoro -jarný vzduch a ja som mala pocit akoby som nikdy neodišla a nie bola preč 6 týždňov. -Lenže, Zlatko, ja ho tam vnútri vlastne asi chcem stretnúť a aj s ňou! Chcem byt konfrontovaná so svojimi pocitmi. A je mi jasne, že to zabolí.- potichu som sa priznala a povzdychla si. – Ale žiarlivosť je prirodzená, a je to lepšia ako mať nočné mory, Z toho, čo splodí môj fantáziou prebitý mozog. Vieš, aké som mala sny ?! - stíšila som hlas.- Chcem vedieť na čom v sebe som aj za cenu, že zas nebudem môcť v Ľjubľjane spať. Aj zle správy sú správy...

Vždy budeme spolu priateliť...však vieš, ....vždy budeme spolu priateliť, vieš toho príliš...“ Toto som si prečítala dnes na pohľadnici. A viete, že už to neľutujem.... A hlavne dnes nič neľutujem. Moja mama hovorila, keď som bola mala, že oteckovi na hlave sedí gybonik a usmieva sa, preto sa raz po jednej akcii s kamarátmi zobudil ako mu trieskam do hlavy drevenou kockou a pýtam sa ho, kde je ta opička, lebo sa s ňou chcem hrať a mamina povedala, že nám donesie opičku. Mala som dva roky a nechápala som to... Dnes to chápem a to pochopenie mi treští v hlave.

Pred pár mesiacmi som si začala písať tento blog, bola som sama, na dne a plna emócií ,zlosti strachu a všetkého, čo ma len klátilo na dno. Asi ešte nikdy som sa necítila taká opustená, a videla som cely svet len čierno. Pritom som len mala zavreté oči a nechcela som vidieť, mala som podkopnuté nohy a silne som narazila, na to čo ma vždy dôkaze položiť... na slová ako nemám ťa rád. To je to, čo mi vždy najviac ublížilo... Viem, som dosť stará na to aby som to chápala a aby som vedela, že ma celý život niekto nebude mať rád, ale vtedy nie, nechcela som vidieť, že som sa v ľuďoch tak veľmi zmýlila....

Pre každého je iné obdobie najťažším... A nevedomky ma zaskočilo, že keď sa mi takmer celý svet obrátil chrbtom, niekto sa za mňa postavil, niekto za mnou stál. Moja sestra... Ani nevedela, čo spôsobila, ani netušila,čo začne a urobila to, čo nedokázali moji takzvaní priatelia.

Pomaly som prešla k počítaču a prstom drgla do myši. Na monitore zasvietilo svetlo -Vidím, že si len berieš veci- zasmial sa Peťo a oprel sa o zárubňu. -Počkaj, len sa pozriem, čo je nového...-Povedala som neprítomným hlasom a čakala, kým sa počítač opäť preberie k činnosti. Na monitore žiarila sprava: [19:29:42] Peter: to som mal teraz od Ďoďa: Peter nehnevaj sa že sa ťa pýtam, čo zase sadlo Miške na nos? Šokovalo ma to...

Chceme byť milovaní. Ak sa nám to nepodarí, chceme byt obdivovaní. Ak sa nám to nepodarí, chceme byt obávaní. Ak sa nám to nepodarí, chceme byt nenávidení a opovrhovaní. Jednoducho chceme v druhých prebudiť nejaké emócie. Lebo duša sa trasie pred prázdnotou a túži po kontakte za každú cenu... (Soderberg)

Ticho na chodbe sa zas dalo krájať. A v mojej duši sa o tichu nedalo ani hovoriť. Na vonok som bola normálna, navonok som to bola ja. Len pozornejší pozorovateľ by si všimol ako sa o seba nestarám, len môj priateľ by si všimol, že ten oheň z mojich oči pohasol. Jedla som, spala a hýrila, ale bez duše. Z kľudňovala som svoje srdiečko, ktoré ma prebúdzalo s tým istým strachom každé ráno, a tým svojim hlasným a prudkým búchaním mi pripomínalo, že to stále boli.

Keď po niečom dlho túžite a nemôžete to mať... Odopierate si to, lebo cena za to je privysoká, lebo za to budete platiť nejakú dobu, lebo inú možnosť nemáte a nevidíte Nestačia vám nejaké náhrady a umelé sladidla. Nechcete ich. Keď po niečom dlho túžite, snívate o tom, a keď to potom dostanete, istú radosť, ten dlho odopieraný pôžitok vám takmer vždy pokazia výčitky svedomia. Male vtieravé myšlienky, výčitky a strach.

Život začal pomaly plynúť, svet sa pomaly začal otáčať a ja som opäť začala žít, aspoň som si to myslela. Začala som chodiť von s ľuďmi, každú chvíľu s niekým iným, a začala som sa tváriť, že som nad vecou. Začala som chodiť s kamarátmi do kina, hľadať zámienku aby som cele dni nesedela za počítačom. Život nebol normálny, len ja som si to nahovárala. Zaľudňovala som svoje srdiečko, ktoré ma prebúdzalo s tým istým strachom každé ráno, a tým svojim hlasným a prudkým búchaním mi pripomínalo, že to stále boli.

Problémy okolo nás sú našou súčasťou, a všetko čo sa okolo nás deje sa nás nejako dotýka, aj bezvýznamné slova okolo idúceho nás majú niečo naučiť a niečo nám ukázať. Nemusíme tomu veriť, veď by to bolo ako potvrdiť, že nás osud je už vopred napísaný a mi ho nedokážeme zmeniť. Rozhovory z priateľmi, retrospektívne spomienky niekoho, čo len obyčajne slovo nám ukáže cestu a aj to, čo nechceme vidieť.

Niekedy potrebujete len, aby vás niekto počúval a niekedy stačí, aby ste práve vy len počúvali. Rozhovory sa točia okolo toho istého, ale aj bezvýznamne slová nám pomáhajú. ľudia akoby to mali napísané v hlave. Teraz je čas riešenia vzťahov a v meditáciách na celom svete sa riešia vzťahy. Veď vzťahy sú to, čo nás posúva a robí nás život výnimočným , iným, potrebným. Vzťahy nám ukazujú cestu. A aj význam kamarátskych rád sa stáva v dnešnom svete podceňovaný. Nevieme sa učiť na chybách našich kamarátov, priateľov, ale dokážeme si ich vypočuť. To čo som roky nerobila, začalo mať zrazu pre mňa rovnaký význam ako med na uboľavené hrdlo. Bol to liek na moju dušu. Ten čas z najlepšími kamarátkami....

Veci, ktoré nám majú meniť a poznačovať život sú ako nápovede na našej ceste životom, je len na nás, či si ich všimneme, a či ich prijmeme za svoje. „...daj mi pokojnú myseľ, aby som prijala veci, ktoré zmeniť nemôžem. Daj mi silu, aby som zmenila veci, ktoré zmeniť môžem. A daj mi múdrosť, aby som rozlíšila jedno od druhého.“ Viem, že neviem rozlíšiť, čo nemôžem zmeniť, neviem, kedy sa mi neoplatí isť hlavou proti múru, neviem kedy, už nie je za, čo bojovať.

Všetko treba vedieť prezívať. Aj depresiu aj radosť, aj smútok, a aj samotu. Popieranie bolesti bolí sa dá zrovnať k útekom. Stále som medzi ľuďmi, stále som sama uväznená v svojej hlave. Aj samotu sa musíš naučiť prežívať. A ja som to nevedela. Nečinnosť ma desila rovnako ako fyzická samota. Najväčšie vezenie si vieme postaviť mi sami. Najväčším strachom v nás je strach z toho, že budeme raz úplné sami. Ochorela som, sama zo seba. Moje telo prestalo zvládať moju dušu. Začalo sa skladať. A ja som jeho varovné signály nevidela, tak ako som ignorovala iných, tak som ignorovala samu seba, až kým už nevládalo.

Ráno v jedálni akoby ešte rozjatrilo moje rany. Držala som v sebe vzlyky a emócie až dokiaľ... Otvorila som dvere na izbe, nadýchla sa a rozvzlykala. Pekne nahlas, ako malé dievčatko. Klesla som na posteľ a oči mi zvlhli. Všetky tie potláčané emócie stále driemali niekde v srdci. Neplakala som, neplakala som celý ten čas, proste som nevyronila ani slzu. A teraz ma to začalo dobiehať, ale nedobehlo. Oči sa mi zarosili, ale žiadne slzy... A tak som klesla na kolena a začala drhnúť dlážku... drôtenou kefou. A drhla a drhla....až kým som nemala dopraskané prsty, až kým som nemala dosť.

Začiatok semestra je ako začiatok novej etapy. Pokojný internát sa premenil na bojovú zónu, kde každý túži prehlušiť hluk hlukom a prepiť svojho kamarata. Fľaše sa kupujú jedna za druhou, obchod pri intráku vyzerá ako po nájazde alkoholu- chtivých pirátov a nám stálym obyvateľom to od dosť obmedzí nielen denný režim, ale hlavne naruší spánok. Jediná príjemná vec na tom je, že začnú vydávať stravu cely deň. Raňajky, po ktorých som cele leto snívala, ktoré vám niekto naservíruje pred nos aj s teplým čajom a vy sa nemusíte o nič starať. Až na to, či ich cez tu hrču v krku občas mate problém zjesť...

Stali sme s Ankou pri pokladni v obchodnom dome. Mali sme len par veci, pre seba a zvyšok našej bunky, na večeru. Všade bolo veľa ľudí, študenti sa vyrojili do najbližšieho obchodu, hlasná vrava a neustále pozdravy nám len pripomínalo, že začal semester a nám sa nechcelo čakať. Anka mala zlý deň, vyplakane oči pre vzťah, ktorý už dávno nefunguje a v ktorom zostali len výčitky, tak som sa ju snažila rozveseliť. Rozprávali sme sa o nepodstatných veciach a podvedome zamierili k najprázdnejšej pokladni. A zrazu som ho zbadala...